Skip to content
 

O integrovaných predmetoch, cédečkach a jazdení vpravo

Jedným z problémov nášho systému vzdelávania je roztrieštenosť učiva do množstva predmetov. Prečo to nie je dobré? Ako by to bolo možné zmeniť?

Roztrieštenosť učiva do množstva predmetov zvádza učiteľov k príliš odbornému a zbytočne detailnému výkladu z úzkeho pohľadu jednotlivých vied. Žiakom zasa znemožňuje vnímať a chápať veci v širších súvislostiach. Keď sa žiaci na biológii učia o bunkách, nevedia si dať ich zloženie a fungovanie do súvisu s tým, čo sa učili na chémii a na fyzike. Biológiu, chémiu a fyziku majú totiž v hlave uloženú v prísne oddelených priehradkách. Rovnako nedostatočne majú prepojené učivo matematiky a fyziky prípadne literatúry a dejepisu, čo sú dvojice oborov, ktorých vzájomné väzby sú bezpochyby silné a dôležité.

Prirodzeným riešením by bolo nahradenie úzko zameraných predmetov širšie koncipovanými oblasťami poznania typu „Svet okolo nás”, „Človek a spoločnosť” či „Umenie a kultúra” a pod. Hoci v mnohých krajinách s takýmto modelom majú dlhoročné skúsenosti, zaviesť niečo podobné u nás by zrejme nebolo jednoduché. Vidím dve hlavné prekážky. Prvou je negatívny postoj mnohých učiteľov k takto koncipovanému vzdelávaniu. Vyplýva z hlbokého poznačenia (odpustite mi ten výraz) našou dlhoročnou tradíciou odborného, špecializovaného prístupu. Keď náš učiteľ vidí v zahraničnej škole vyučovaciu hodinu predmetu „Prírodné vedy”, jeho prvý dojem je často takýto: „vyučovanie je plytké, takmer nič sa poriadne nepreberie, je to iba také povrchné rozprávanie, žiadne seriózne učivo”. To, že žiaci sami diskutujú, že hľadajú informácie, s ktorými potom pracujú, že pristupujú k učivu kriticky, že sa učia vidieť veci v širších súvislostiach a že vďaka tomu vnímajú (vo väčšej miere ako u nás) vzdelávanie ako zmysluplné, to všetko si náš učiteľ často neuvedomuje. Všetko prekryje jeho šok z toho, že mnohí zahraniční maturanti sa nedozvedia o kosínusovej vete!

Druhý problém spojený so zavedením tzv. integrovaných predmetov je tak povediac organizačno-technický. Kde začať? Kým nemáme učiteľov, ktorí sú schopní učiť súčasne fyziku, chémiu a biológiu (a takých dnes veľa nemáme), nemôžeme zaviesť predmet „Svet okolo nás”. Kým však v učebných plánoch nebude predmet „Svet okolo nás”, pedagogické fakulty nebudú otvárať štúdium takejto aprobácie, a teda na školách nebudú na takýto predmet učitelia.

V takých zložitých systémoch, akým je aj školstvo, nie je jednoduché robiť väčšie zmeny. To však neznamená, že je to nemožné. Uvediem tu dve metódy preverené históriou, aj keď sa netýkali priamo školstva. Prvú možno nazvať „šokovou”. Použil ju napríklad Hitler po rozbití ČSR v doprave, čo je tiež veľký a komplexný systém. Za prvej republiky sa v ČSR jazdilo po ľavej strane cesty (ako dodnes v Anglicku). Existovali úvahy, že by bolo dobré to zmeniť, ale všetkým to pripadalo príliš zložité a videli množstvo problémov, pre ktoré sa to nedá. Prišla však okupácia a vyhlásenie Protektorátu. Keďže v Nemecku sa jazdilo vpravo, Nemci jednoducho v jeden piatok zastavili v celom Protektoráte všetku dopravu a nariadili, že od pondelka sa bude jazdiť vpravo. A jazdilo sa. Celá zmena sa uskutočnila asi za 5 dní. Boli s tým problémy? Nejaké asi boli. Zvládli sa nejako? Zvládli.

Ako vidno, aj veľké a komplexné systémy možno občas zmeniť šokovou terapiou. Existuje však aj druhý model, ktorý by bol pre zavedenie integrovaných predmetov v našich školách asi vhodnejší. Čo keby sme sa poučili zo sveta spotrebnej elektroniky, kde sa každú chvíľu rieši obdobný problém? Kto by si napríklad kúpil horúcu novinku – CD-prehrávač, ak je všetka hudba dostupná iba na kazetách a na trhu neexistujú žiadne CD? A naopak: ktoré vydavateľstvo by začalo vydávať hudbu na CD, ak nikto doma nemá CD-prehrávač? Zdanlivo neriešiteľný problém, a predsa sa v histórii už mnohokrát úspešne vyriešil. Stačí vývoj nechať na konkurenčné prostredie, voľný trh a na jednotlivé subjekty. Možno spočiatku vzniknú integrované predmety iba na zopár školách, kde náhodou majú učiteľov, ktorí ich dokážu vyučovať. Neskôr možno zač­nú rodičia o takéto školy prejavovať zvýšený záujem, lebo sa im to bude páčiť. Ostatné školy pochopia, že je to niečo, čo k nim môže prilákať žiakov a začnú hľadať spôsoby, ako také predmety tiež zaviesť. A o pár rokov sa možno ani nenazdáme a bude to. Od ministerstva školstva by k tomu školy potrebovali jediné: voľné ruky a pokoj.

Vladimír Burjan
(december 2008)

Leave a Reply