Skip to content
 

Učme žiakov rozhodovať sa!

Hrdo tvrdíme, že dvoma piliermi našej „porevolučnej” spoločnosti sú demokracia a slobodný trh. Oba tieto inštitúty významne závisia od schopnosti ľudí správne sa rozhodovať. Demokracia môže dobre fungovať iba vtedy, keď občania dokážu rozumne posudzovať strany a politikov a správne si spomedzi nich vyberať. Slobodný trh nás zasa stavia pred neustálu možnosť (ale aj nutnosť) rozhodovať sa medzi záplavou produktov, služieb, značiek. Kto sa nevie či nechce rozhodovať, ten to jednoducho má v demokratickom kapitalizme ťažké. Mladí ľudia by sa preto v rámci svojej „prípravy na život” mali učiť aj rozhodovať sa. Keďže väčšinu času trávia v škole, práve tá by (popri rodine) mala byť miestom, kde sa to učia. Ale deje sa to? Obávam sa, že naše školy poskytujú žiakom asi toľko možností rozhodovať sa ako kasárne vojakom…

John Taylor Gatto, americký učiteľ, publicista a známy kritik povinného hromadného školského vzdelávania, tvrdí: „Keď zo vzdelávania odstránime slobodnú vôľu, stane sa z neho školská dochádzka.” Obávam sa, že presne to sa nám prihodilo. Posúďte sami:

Naozaj musia vždy všetky deti kresliť to isté?

Každé dieťa dostáva po dovŕšení šiestich rokov „povolávací rozkaz” do školy. Po nástupe sa dozvie, do ktorej triedy bolo zaradené a kto budú jeho spolužiaci. Často aj to, v ktorej lavici bude sedieť. Ďalej mu oznámia, aké bude študovať predmety, koľko minút sa im bude týždenne a denne venovať a dokonca aj v akom poradí. Informujú ho, ktorí učitelia ho budú učiť, čo presne sa bude učiť a z akých učebníc sa to bude učiť. Často mu predpíšu aj typ zošita, do ktorého si má robiť poznámky a občas aj podobu okrajov. Pokiaľ ide o správanie a pravidlá fungovania v škole, dostane hneď pri vchode podrobný zoznam príkazov a zákazov zvaný Školský poriadok.

Výsledkom toho všetkého je hromadný, manufaktúrny, takpovediac „fordovský” model školy. Žiaci sa presne o 9.40 hod. musia prestať venovať literatúre (hoci sa práve rozpútala zaujímavá polemika o istom diele) a musia sa povinne začať venovať vlastnostiam polymérov, ktoré ich úprimne nezaujímajú (čo zasa úprimne nezaujíma ich učiteľa). Niet divu, že mnohí žiaci majú zo školy pocit povinnej a celkom formálnej „hry na vzdelávanie”, ktorú nemôžu sami nijako ovplyvňovať a ktorú vnímajú iba ako nepríjemnú povinnosť nanútenú svetom dospelých.

Možno som situáciu trochu zveličil, ale pýtam sa: o čom sa môže žiak v našej škole sám rozhodovať? A ako inak sa dá naučiť rozhodovať sa, než rozhodovaním sa a znášaním dôsledkov svojich rozhodnutí? Pritom sa je čo učiť. Vedieť sa rozhodovať znamená napr.

  • vedieť získať informácie o jednotlivých možnostiach,
  • vedieť posúdiť prednosti a nedostatky jednotlivých možností,
  • vedieť nájsť niekoho, s kým sa môžeme o možnostiach poradiť,
  • vedieť vyhodnotiť alternatívy a prijať rozhodnutie,
  • vedieť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie,
  • vedieť si priznať chybné rozhodnutie a poučiť sa z neho…

Náš školský systém má viacero systémových chýb. Direktívnosť, autoritatívnosť a absencia možností rozhodovania pre žiakov je jednou z nich. Príliš direktívna škola ťažko dokáže vychovať človeka, ktorý sa bude vedieť múdro a zodpovedne rozhodovať a ktorý bude schopný efektívne fungovať v podmienkach demokracie a voľného trhu. Navyše, nedostatok priestoru na vlastné rozhodovanie má nepríjemný dôsledok: človek po čase stratí potrebu rozhodovať sa a zvykne si (resp. zmieri sa s tým), že o ňom rozhodujú iní.

Dovoľte mi skončiť apelom na učiteľov: zamyslite sa, kde vidíte priestor pre viac rozhodovania žiakov a umožnite im ho. Keď budete najbližšie žiakom niečo jednotne predpisovať, položte si otázku: „Je naozaj nevyhnutné, aby som o tomto rozhodol ja? Nemôžem rozhodnutie nechať na samotných žiakov?” Nepredstavujem si to samozrejme tak, že prváčikovia si budú voliť pani učiteľku alebo že piataci budú hlasovať o tom, ktoré predmety sa chcú učiť. Nevolám ani po kolektívnom rozhodovaní hlasovaním, pretože – ako si všimli mnohí predo mnou – väčšina sa väčšinou mýli. Ide mi o individuálne rozhodnutia jednotlivcov, ktoré zodpovedajú ich preferenciám a za ktoré nesú osobnú zodpovednosť. Do akého zošita si budem písať poznámky? Ktorú básničku sa naučím naspamäť? Ktorú knihu si prečítam? Čo dnes na výtvarnej výchove nakreslím? Ktorým predmetom sa budem vo vyšších ročníkoch venovať viac a ktorým menej?

Vladimír Burjan
(DOBRÁ ŠKOLA, február 2011)

3 Comments

  1. Petere says:

    Dobre napisane suhlas

  2. Viliam Búr says:

    K rozhodovaniu patrí aj zodpovednosť za dôsledky svojho rozhodnutia. Je veľmi dobre, ak majú žiaci viac slobody rozhodovať sa o svojom štúdiu, ale je zle, ak sú pravidlá nastavené tak, že za prípadné zlé dôsledky týchto rozhodnutí nesie zodpovednosť učiteľ. Žiaľ, pri dnešnom systéme treba vždy rátať s možnosťou, že nejaký žiak ponúknuté možnosti zneužije, doma prípadné zlé dôsledky vysvetlí ako chybu učiteľa, rodič pošle na školu inšpekciu… prípadne učiteľ na poslednú chvíľu cúvne a dá žiakovi jednotku zadarmo.

    “Do akého zošita si budem písať poznámky?” — samozrejme, že do žiadneho, lebo písanie poznámok je staromódne. (Budem si na hodinu nosiť notebook a písať si poznámky doňho. A nikoho nie je nič do toho, že počas výkladu nového učiva si preklikávam Facebook.) A keď z písomky dostanem päťku, je to samozrejme učiteľova chyba, že zle vysvetľuje.

    “Ktorú básničku sa naučím naspamäť?” “Ktorú knihu si prečítam?” — samozrejme tú najkratšiu. Áno, práve tá sa mi najviac páči, a všetky ostatné sú o ničom.

    “Čo dnes na výtvarnej výchove nakreslím?” — veľký čierny štvorec. Tak ako minule. (Nie, nie je to to isté, lebo minule som kreslil štvorec v strede papiera, a dnes je posunutý doľava.) To je dnešné moderné umenie, a ako dôkaz ochotne prinesiem článok z internetu.

    “Ktorým predmetom sa budem vo vyšších ročníkoch venovať viac a ktorým menej?” — to záleží od náročnosti učiteľa, ale všeobecne dávam prednosť telesnej a výtvarnej výchove. Ozaj, keď vysvitlo, že nový telocvikár je prísny, môžem si ešte v októbri vymeniť telesnú za estetickú výchovu? Práve som si uvedomil, že nechcem byť športovcom, ale umelcom.

    Uvedené výhrady by neboli problémom, keby školstvo fungovalo inak. Napríklad keby bolo známkovanie objektívne, najlepšie vykonávané niekým iným ako učiteľom — niekým, koho rodičia ani vedenie školy nemôžu pritlačiť k múru. Potom by na flákanie počas semestra doplatil samotný žiak a nedala by sa používať logika typu: “ak majú viacerí žiaci problém, potom má vlastne problém učiteľ”. Výber predmetov je OK, otázka je, či má byť gymnázium pre každého, a či nejaké predmety majú byť v rámci výberu povinné alebo povinne voliteľné. Inak by bolo neférové, keby sa jeden žiak nedostal na gymnázium preto, lebo mal na základnej škole slabé výsledky z matematiky, kým druhý by sa tam dostal a potom by si nastavil rozvrh tak, aby matematiku nikdy nemal. Tiež treba zvážiť demoralizujúce účinky očividného flákania na zvyšok triedy.

  3. Anna Gottweisova says:

    Mam dost velky problem v odpovedi na otazku: Mozeme ziakov ucit rozhodvat sa, ked to sami nevieme? Niekedy mam ( v poslednom case casto) pocit, ze hlavnym problemom ucitela je, ci ma spravne vyplnene papiere,v planoch spisane vsetky kompetencie, spravne vyciarkanu triednu knihu a pod…. A hlavne vacsina ucitelov sa nevie rozhodnut,ci ostat za tychto okolnosti v skolstve alebo nie? Za tragediu povazujem, ze velka cast tych, co sa rohodovat vedia a mohli by to uspesne ucit svojich ziakov sa rozhodne odist:(

Leave a Reply