Skip to content
 

Kvalita školy (pokus o vnesenie nejasností do zdanlivo jasnej témy)

Zdá sa, že kvalita (či skôr nekvalita) nášho školského systému sa konečne stáva spoločensky dôležitou témou. Verejnosť sa čoraz hlasnejšie sťažuje, že kvalita škôl nie je príliš vysoká, učitelia čoraz zúfalejšie argumentujú, že bez zvýšeného financovania ani lepšia nebude a politici čoraz nedôveryhodnejšie sľubujú, že s ňou niečo urobia. Zarážajúce je, že hoci sa opakovane zdôrazňuje potreba kvalitu škôl merať, hodnotiť a porovnávať, takmer vôbec sa nediskutuje o samotnom obsahu pojmu „kvalita školy“. Akoby o ňom panovala všeobecná zhoda. Ibaže tá nepanuje a v slobodnej pluralitnej spoločnosti ani nikdy panovať nebude. Ak sa však nezhodneme v tom, čo robí kvalitnú školu kvalitnou, ako chceme školy porovnávať?

Skúste si malý experiment. Napíšte na lístoček text: „Kvalitnú školu spoznáme napríklad podľa toho, že…“ a požiadajte 10 ľudí vo vašom okolí, aby vetu doplnili. Najčastejšie sa zrejme budú vyskytovať odpovede kopírujúce často omieľané frázy (typu „jej absolventi sa dobre uplatnia na trhu práce“), no určite budete prekvapení pestrosťou odpovedí. Rovnako pestré by boli odpovede, keby ste sa opýtali na kvalitnú knihu, film, hudbu…

Od A po F
Zatiaľ čo pri knihách či filmoch považujeme pluralitu názorov (teda vlastne nezhodu na znakoch kvality) za prirodzenú a neprekvapuje nás, v prípade škôl verejnosť predpokladá, že tam je situácia jasná. Že nejakí experti v bielych plášťoch rozumejú problematike a vedia sa zhodnúť na tom, ako by mala vyzerať kvalitná škola. Táto otázka je často vnímaná ako čisto vedecká, a ako taká aj objektívne zodpovedateľná.

Ona však takou nie je a nemôže byť. Jednou z hlavných funkcií školy je predsa „príprava na život“ v tom najvšeobecnejšom zmysle slova. Nuž a v tom, aký život je úspešný, šťastný či nasledovaniahodný, sa predsa ľudia tiež nezhodnú. Jednotlivé školy sa tak môžu od seba líšiť tým, pre aký „typ života“ chcú pripravovať svojich žiakov, na aké zručnosti, vlastnosti a postoje budú klásť dôraz. V krajinách so slobodnými školskými systémami (nie, nie je reč o Slovensku) preto existujú rôzne typy škôl. Napríklad:

Škola A, ktorá za svoju najväčšiu prioritu považuje, aby jej absolventi boli dobre uplatniteľní na trhu práce. (To však môže znamenať aj zle platené zamestnanie v trojsmennej prevádzke nejakej zahraničnej firmy.)

Škola B, ktorej žiaci sa už tradične vyznačujú hlbokým porozumením základov vied a veľmi dobrými predpokladmi pre úspešnú vedeckú či akademickú dráhu.

Škola C, ktorej pedagogický tím považuje za najdôležitejšie, aby sa z ich žiakov stali rozumní, zodpovední a aktívni občania, voliči, členovia spoločnosti…

Škola D, ktorá si uvedomuje, že predovšetkým sme ľudia, až potom zamestnanci, voliči atď. Jej hlavnou prioritou je vychovať dobrých kresťanov a ľudí vysokej mravnej úrovne.

Škola E, v ktorej všetci veria, že každý z nás má špecifické predpoklady pre istú oblasť či typy činností. Hlavnou úlohou školy je tento skrytý potenciál každého jedného žiaka odhaliť a maximálne rozvinúť. (Samozrejme, potreby trhu práce sú v tomto prípade celkom irelevantné.)

Škola F, ktorej hlavným krédom je vychovávať vnútorne vyrovnaných a šťastných ľudí, a to bez ohľadu na akékoľvek externé spoločenské kritériá úspechu. (Teda vnútorne šťastný bezdomovec je menším neúspechom školy ako vnútorne nešťastný manažér.)

Kto má rozhodovať?
Ktorý z uvedených typov školy by sa vám najviac pozdával pre vaše deti? Pokojne vyberajte, nejde iba o nejaké hypotetické konštrukcie. Ku každému písmenu skutočne možno priradiť reálne školy či celé siete škôl, ktoré vo svete fungujú. Ak poznáte systém Márie Montessori, Carla Rogersa či Susan Kovalik, waldorfské či daltonské školy, Summerhill založený A. S. Neillom či iné alternatívne koncepty, viete, že vo výpočte by bolo možné pokračovať možno až po koniec abecedy.

Škola vo všeobecnosti plní množstvo funkcií (kvalifikačnú, vzdelávaciu, socializačnú, výchovnú, motivačnú…) a jednotlivé typy škôl sa od seba odlišujú tým, ktorú z nich akcentujú. Mohlo by sa zdať, že definovanie kvalitnej školy je jednoduché: nech sa usiluje o všetko, čo bolo uvedené. Žiaľ, nie je to možné, pretože mnohé z uvedených cieľov sú protichodné a v praxi sa navzájom vylučujú. Treba sa rozhodnúť.

A tu sme pri jednej z kardinálnych otázok: kto má rozhodovať? Slovensko historicky patrí ku krajinám, kde väčšinou rozhoduje minister školstva so svojou úradníckou suitou. Ten napríklad zavelí, že správne sú iba školy typu A a tie ostatné buď zakáže, alebo ich síce trpí, no rôznymi spôsobmi ich neustále znechucuje, spochybňuje a zneisťuje. Je však aj množstvo krajín, kde je občanom dovolené (resp. kde si občania vydobyli právo) samostatne rozhodovať o optimálnom type školy pre vlastné deti. V týchto krajinách pokojne vedľa seba koexistujú školy typov A, B, C, D, E, F atď. a každá rodina si z ponuky volí podľa vlastných predstáv o šťastnom a úspešnom živote. A hoci to bude znieť mnohým slovenským ušiam neuveriteľne, v týchto krajinách nevládne chaos, normálne fungujú a v mnohých ukazovateľoch (školských i ekonomických) dosahujú lepšie výsledky ako Slovensko.

Neporovnávajme neporovnateľné
Ale späť k téme kvality školy a jej posudzovaniu. Často sa poukazuje na to, že mnohé dôležité veci v školách jednoducho nevieme objektívne merať, a preto je ťažké hodnotiť úspešnosť škôl. Áno, je to problém, aj keď treba povedať, že inde vo svete toľko nenariekali a namiesto toho našli rôzne spôsoby, ako merať aj mnohé z toho, o čom my tvrdíme, že sa merať nedá. Je tu však ešte iný, možno vážnejší problém, na ktorý treba poukázať: ako možno navzájom porovnávať kvalitu škôl typu A s kvalitou škôl typu C či D?

Ak niekoľko ľudí beží maratón po tej istej trase k tomu istému cieľu, má zmysel sledovať, kto beží akou rýchlosťou a ako ďaleko je ešte od cieľa. Na základe takýchto údajov možno jednotlivých súťažiacich zmysluplne porovnávať. Ak však z jedného miesta vyštartujú dvaja bežci, pričom jeden beží do bodu A a druhý do bodu B, nemožno predsa ich výkon hodnotiť podľa toho, ako ďaleko sú od bodu A. Podobne výsledky maturitných testov môžu byť dobrým indikátorom kvality či úspešnosti pre školy istého typu, no celkom nevhodným indikátorom pre školy iného typu. Škola typu E sa tak môže javiť ako nekvalitná iba preto, že ju posudzujeme etalónom, do ktorého sú „zabudované“ ciele školy typu B. Zhrnuté a podčiarknuté: rozumne možno navzájom porovnávať a hodnotiť iba školy v rámci istého spoločného typu (daného napríklad hlavnými cieľmi školy). Naprieč typmi je však porovnávanie škôl zhodnými nástrojmi problematické.

Pokus o definíciu
Kto očakával, že sa v tomto článku konečne dozvie sedem tipov, ako spoznať kvalitnú školu, je zatiaľ asi sklamaný. Rád by som preto na záver predsa len predostrel istú (pracovnú) definíciu kvalitnej školy. Neobsahuje sedem bodov, iba tri. Podľa nej možno školu považovať za kvalitnú, ak spĺňa tieto podmienky: 1. Kladie si rozumné ciele. 2. Je úspešná v ich dosahovaní. 3. Úspešnosť v bode 2 nie je vykúpená veľkým množstvom vedľajších negatívnych efektov.

Zopár poznámok k uvedenej definícii: bod 1 je dôležitý – byť úspešný v dosahovaní nezmyselných či nesprávnych cieľov nezaručí kvalitu. Slovo „rozumné“ je samozrejme vágne, každý z nás mu asi dá iný obsah. To je ale v poriadku, o tom bola prvá časť článku. Bod 2 je tiež veľmi dôležitý – my sami sme majstrami sveta v dávaní si ambicióznych, náročných cieľov pri koncipovaní školského kurikula, no úspešnosť našich škôl v ich dosahovaní je tradične veľmi nízka. Bod 3 tiež nemožno vypustiť. Viaceré ázijské školské systémy možno spĺňajú podmienky 1 a 2, ale cena, ktorú za to musia zaplatiť žiaci a ich rodiny, je z pohľadu mnohých Európanov neakceptovateľná. (Cenou tu nemyslíme peniaze, ale negatívne dopady na psychiku žiakov.)

Vymedzený priestor nás núti v tomto bode naše úvahy ukončiť. Text možno vzbudil dojem, že o kvalite školy sa vlastne nedá povedať nič konkrétne, že je to otázka na výsosť subjektívna a že čokoľvek vyhovuje nejakej skupine ľudí, je legitímne. Tak to samozrejme nie je. Aj preto sa k tejto téme ešte vrátim.

Vladimír BURJAN
(text vyšiel 22. 10. 2012 v časopise .týždeň)

2 Comments

  1. miro babinsky says:

    Precital som si knihu kvalita vzdelávania (od Tureka), poznam europske systemy hodnotenia kvality vysokych skol. Treba uznat ze si dal zaujimavu a originalnu definiciu. Je to však tautologia: kvalitny si zamenil za rozumny. Tazku potom mozes rozpisat definiciu do kriterii. Aj tak je clanok velmi citatelny a dolezity.

    Mimochodom:
    citujem: “Škola A, .. aby jej absolventi boli dobre uplatniteľní na trhu práce. (To však môže znamenať aj zle platené zamestnanie v trojsmennej prevádzke nejakej zahraničnej firmy.)”
    Moja otázka: Dobre uplatnení na trhu práce sú tí v dvojsmennej/jednosmennej prevádzke? Alebo len tí pracujúci v slovenskej firme?

Leave a Reply