Skip to content
 

Škola ako GPS – úvahy o jednej metafore (1.)

Tento text je skrátenou podobou prednášky, ktorú som predniesol 16. marca na konferencii Učíme pre život v Poprade. Vyšiel tiež v 7. čísle časopisu DOBRÁ ŠKOLA. Jeho druhú časť si môžete prečítať tu. Videozáznam prednášky bude onedlho dostupný na portáli www.ucimeprezivot.sk.

Ako tému tohtoročnej konferencie Učíme pre život zvolili organizátori z neziskovej organizácie Indícia metaforu „škola ako GPS pre žiaka”. Táto voľba je mi sympatická, pretože nastoľuje dôležitú otázku poslania školy, o ktorej sa u nás diskutuje prekvapujúco zriedkavo.

Čo je hlavnou funkciou školy?
Vnímať školu ako akýsi navigačný prístroj pre život je iba jedným z mnohých možných pohľadov na funkciu tejto inštitúcie. Niekto iný možno preferuje vnímanie školy ako „prípravky dobre upotrebiteľnej pracovnej sily“, ďalší pohľad zasa akcentuje jej socializačnú funkciu a nezastupiteľnú úlohu pri uchovávaní a transfere kultúry a tradície z generácie na generáciu. Som presvedčený, že mnohé problémy nášho školstva pramenia z faktu, že práve túto základnú otázku (čo sú hlavné funkcie školy?) nemáme konsenzuálne zodpovedanú. Pritom je kľúčová – od vymedzenia účelu či cieľov školy by sa mali odvíjať všetky ďalšie kroky.

Ciele by mali určovať postup
Od cieľov školy závisí aj posudzovanie správnosti či opodstatnenosti jednotlivých opatrení. Je liberalizácia školstva správna? Závisí to od toho, ako vnímame účel školy. Máme prispôsobovať kurikulum testom PISA? Závisí to od toho, čo od školy očakávame a ako vnímame jej primárne poslanie. Všetky hodnotiace adjektíva typu „kvalitná“, „nekvalitná“ sú v kontexte vzdelávania principiálne relatívne a je nutné ich vzťahovať k nejakej špecifickej ideológii či „filozofii školy”. Bez ukotvenia v nej strácajú zmysel. To, čo sa javí ako prospešné z hľadiska výchovy flexibilnej pracovnej sily, môže byť škodlivé z hľadiska pestovania a rozvíjania všeobecnej kultúrnosti. Musíme si vybrať a naša voľba by mala vychádzať z jasne definovaných preferencií.

Problém metafory
Je preto chvályhodné, že sa na konferencii chceme zaoberať metaforou „škola ako GPS pre žiaka”. Hneď v úvode však treba pripomenúť, že ju nemožno brať doslovne. Prečo? Využívanie navigácie  je totiž možné iba vtedy, keď sú splnené dva dôležité predpoklady: 1) vieme, kam sa chceme dostať, 2) navigačný prístroj „vie”, ako to tam vyzerá (t. j. má zabudované podrobné mapy okolia našej destinácie). Žiaľ, ani jeden z týchto predpokladov nie je v prípade školy splnený.

Nepoznáme cieľ, nemáme mapy
Predovšetkým, žiaci ešte nevedia, kam sa chcú v živote dostať. Možno vedia povedať niečo v zmysle „chcem si nájsť prácu, ktorá ma bude baviť a dobre živiť, chcem si založiť rodinu a viesť šťastný život“. To je však na účely navigácie málo. Ani naše GPS v aute by nám nepomohlo, keby sme mu prezradili iba toľko, že chceme ísť na výlet do „pekného údolia s vodopádom“. Ani s druhým predpokladom to nie je lepšie: zatiaľ čo skutočné navigačné prístroje disponujú podrobnými mapami krajiny, ktorou nás vedú, dnešní učitelia netušia takmer nič o tom, ako bude vyzerať svet, v ktorom sa budú ich dnešní žiaci pohybovať o 20 – 30 rokov. V situácii, keď učitelia nemajú mapy a žiaci ešte nevedia, kam vlastne chcú ísť, sa metafora o GPS akosi rozplýva…

Učenie „do rezervy“
A problémy tým zďaleka nekončia. Ak by sme aj na chvíľu pripustili, že by učitelia mali k dispozícii „mapy sveta“ v jeho podobe o 20 – 30 rokov, zostali by nezodpovedané viaceré vážne otázky. Napríklad: má vôbec zmysel pripravovať niekoho na niečo, čo ho (možno) stretne o 15 – 20 rokov? A aká efektívna môže byť takáto príprava „do rezervy“? Dokážeme vôbec u žiakov vyvolať autentický záujem o takéto vzdelávanie? Je možné ich dostatočne namotivovať k osvojovaniu si zručností, ktoré „sa im raz v živote zídu“?

Pokračovanie textu si môžete prečítať tu.

Vladimír BURJAN

Leave a Reply