Skip to content
 

Donútenie alebo dohoda – na čom má byť založená škola?

Existujú dva druhy spoločenských inštitúcií: jedny sú založené na donucovaní, druhé na dohode. Skúsme nad oboma druhmi trochu porozmýšľať. Možno pri tom pochopíme všeličo o problémoch dnešnej školy.

Donucovacích inštitúcií (filozof Ivan Illich ich nazýva tiež manipulatívnymi či totálnymi inštitúciami) už v modernej spoločnosti nie je veľa, ale nejaké ešte predsa len potrebujeme. Typickými príkladmi sú väzenie, psychiatrická liečebňa a v niektorých krajinách aj armáda. Na akých princípoch fungujú donucovacie inštitúcie? Predovšetkým je tu štátom daná povinnosť niektorých občanov „odovzdať sa“ na istý čas do ich pôsobnosti. Toto nariadenie má formu rozsudku (väzenie), lekárskeho nálezu (psychiatria) či povolávacieho rozkazu (armáda). Vnútri samotných týchto inštitúcií panuje prísna hierarchia medzi zamestnancami a „klientmi“. Zamestnanci (dozorcovia, psychiatri, dôstojníci) sú takmer neobmedzenými autoritami a pánmi – určujú obsah činností, režim dňa, takmer všetko… Klienti (väzni, pacienti, vojaci) sú vnímaní iba ako objekty (nie subjekty) pôsobenia, ako pasívni účastníci diania. Nemajú žiadne významnejšie práva či právomoci, nemajú možnosť ovplyvniť chod danej inštitúcie a na ich názor sa prihliada iba vo veľmi obmedzenej miere (ak vôbec). No a aby to celé fungovalo, disponuje každá z týchto inštitúcií škálou represívnych (korektívnych) prostriedkov, ktoré sú v prípade potreby použiteľné (a používané!) voči takým klientom, ktorí by chceli voči režimu v danej inštitúcii revoltovať, podkopávať ho, sabotovať jednotlivé činnosti či útočiť na zamestnancov inštitúcie.

Väčšina inštitúcií v modernej spoločnosti funguje na princípe dobrovoľnej dohody jednotlivých aktérov. Zväčša nepísanej, často dokonca ani nevyslovenej, napriek tomu implicitne vnímanej a chápanej všetkými zúčastnenými. Uveďme ako príklad divadlo. Aj v divadle máme zamestnancov (režisérov, hercov…), ktorí určujú, čo sa v divadle bude diať. Aj divadlo má isté vnútorné pravidlá, ktoré všetci (herci aj diváci) dodržiavajú. Je však založené na dobrovoľnosti – nikto nenúti divákov, aby prišli na predstavenie. Divadlo nedisponuje žiadnymi represívnymi prostriedkami, ale ani ich nepotrebuje, keďže je dobrovoľné. Divák, ktorému sa predstavenie nepáči, môže kedykoľvek odísť. Oproti donucovacím inštitúciám je tu však jeden podstatný rozdiel: práve preto, že divadlo je dobrovoľnou inštitúciou, musia jeho zamestnanci pozorne sledovať záujmy a reakcie publika a koncipovať repertoár tak, aby bol pre divákov zaujímavý. Aj jednotlivé predstavenia musia byť zaujímavé a čo najkvalitnejšie, inak hrozí, že po prestávke už budú hrať iba pre uvádzačky a hasičov.

Po nutnom úvode prichádzame k podstatnej otázke: kde sa v tejto dichotómii spoločenských inštitúcií nachádza dnešná škola? Historicky bola škola vždy donucovacou inštitúciou. Napokon, dodnes vykazuje takmer všetky znaky týchto inštitúcií. Predovšetkým je tu štátom daná povinnosť všetkých detí „odovzdať sa“ na dlhé roky do pôsobnosti školy (povinná školská dochádzka). Vnútri školy panuje prísna hierarchia. Učitelia sú takmer neobmedzenými pánmi – určujú obsah činností, režim dňa, takmer všetko… Žiaci sú často vnímaní iba ako „objekty“ (nie subjekty) pôsobenia, ako pasívni účastníci diania. Nemajú žiadne významnejšie práva či právomoci, nemajú možnosť ovplyvniť chod školy a na ich názor sa prihliada iba vo veľmi obmedzenej miere (ak vôbec).

Model školy ako donucovacej inštitúcie dlhé stáročia ako-tak fungoval. Bolo to však možné iba vďaka tomu, že ho zaštíťovala autorita učiteľov, ktorí navyše mali k dispozícii (a využívali) efektívne represívne (korektívne) prostriedky. V minulosti bola všeobecne vyššia miera úcty a autority voči (všetkým) dospelým zo strany detí a mládeže. A pokiaľ náhodou niektorý žiak poriadok školy prestal rešpektovať, mohli učitelia použiť celý rad represívnych prostriedkov: pokarhanie, predvolanie rodičov, zníženie známky, podmienečné vylúčenie zo školy a pod. V minulosti bola totiž účinnosť týchto prostriedkov podstatne vyššia ako dnes a naozaj mali dostatočný odstrašujúci efekt.

Čo sa stalo dnešnej škole? Stručne povedané: naďalej chce fungovať v donucovacom režime, ibaže vzhľadom na zásadné zmeny v spoločnosti prišla o takmer všetky svoje tradičné represívne prostriedky. Formálne síce existujú, avšak v nových spoločenských podmienkach sú bezzubé a neúčinné – nemajú žiadny odstrašujúci účinok. Ibaže bez represívnych prostriedkov žiadna donucovacia spoločenská inštitúcia nemôže fungovať.

Škola si preto musí položiť zásadnú otázku, či chce aj naďalej fungovať ako donucovacia organizácia. Ak áno, je nevyhnutné vybaviť ju novými, efektívnymi represívnymi prostriedkami voči žiakom (a rodičom), ktorí odmietajú akceptovať jej pravidlá a sabotujú jej činnosť. To je úloha pre štát a legislatívcov. Osobne by som sa však prihováral za druhú možnosť: programovo sa pustiť do postupného prebudovania školy (alebo aspoň strednej školy) z donucovacej inštitúcie na inštitúciu založenú na dohode. Prečo? Jednak preto, že súčasnému postmodernému svetu donucovacie inštitúcie principiálne „nevoňajú“ a budú to mať stále ťažšie a ťažšie. (Armáda to múdro pochopila a transformáciu z donucovacej inštitúcie na inštitúciu založenú na dohode už má úspešne za sebou.) Je tu však ešte iný, podstatne významnejší dôvod. Nezabúdajme, čo je pôvodným a primárnym cieľom školy: vychovávať a vzdelávať, kultivovať ducha. A to sú činnosti, ktoré je možné v klíme donútenia realizovať iba veľmi obmedzene a s malým úspechom.

Slávny francúzsky didaktik Guy Brousseau už v 80. rokoch 20. storočia upozorňoval na dôležitosť tzv. didaktického kontraktu. Nazýval tak nepísanú (dokonca explicitne nevyslovenú) dohodu (zhodu názorov) medzi učiteľom a žiakmi o chápaní účelu a cieľa didaktických situácií a o role jednotlivých jej aktérov. Brousseau upozorňuje, že tam, kde didaktický kontrakt nevznikne alebo kde zanikne,  nie je možné efektívne vyučovanie a učenie.

Obávam sa, že práve to sa stalo dnešnej škole. Bude sa musieť rozhodnúť, či chce spochybnený či vypršaný didaktický kontrakt obnoviť na báze donútenia alebo dohody. Mám pocit, že škola sa momentálne nachádza presne uprostred a trpí nedostatkami oboch modelov.

Vladimír BURJAN

11 Comments

  1. Anino says:

    Obdivné vzdychy nad článkom síce nie sú veľmi konštruktívne, ale na nič lepšie sa nezmôžem. Veľmi sa mi páčilo.

  2. Ak chceš skúsiť niečo konštruktívnejšie, premýšľaj, ako by škola (stredná) škola založená iba na “dohode”, nie povinnej školskej dochádzke, mohla fungovať. Mnohí ľudia sa boja na to čo len pomyslieť zo strachu, že keby školy neboli povinné, nikto by do nich nechodil. (A treba uznať, že ak by vyzerali tak ako teraz, možno by to dopadlo. Ale veď by nemuseli vyzerať tak ako teraz.)

  3. Koli says:

    Moj pocit je, ze studenti(deti) sa boja pytat, pretoze ucitelia, ked nevedia odpovedat, tak zvozia za zlu otazku, miesto toho aby usmernili kde hladat odpovede ak ich sami nevedia. Vela ucitelov sa boji priznat ze nieco nevie, lebo to vnimaju ako znizenie ich statusu neomylnosti. To len demotivuje a pripadne vedie decka k pasivite a rezignacii dozvediet sa nieco, co ich zaujima. Podla mna kazda otazka, nech aj vulgarna je konstruktivna a dokaze niecomu naucit. Otazne je ako ucitel tuto nahravku na smec vyuzije. Myslim, ze prilis vela ucitelov to len vyuziva na zasmecovanie na ego jednotlivca aby ho ponizili a pomastili vlastne ego. Potom sa necudujem, ze je skola casto prirovnavana k donucovacim instituciam. Mam velmi rad matematiku a fyziku, ale co si pamatam zo zakladnej a strednej skoly, ucitelia tychto predmetov boli pohroma a dokonaly priklad despotizmu a ponizovania (cest vynimkam, Anino, dakujem za jeden rok strednej skoly na hodinach matematiky, ktore ma naozaj bavili). Velmi rad citujem doc.Cerneho z MatFyzu: “Pamatate si, toto ste sa ucili na strednej skole? (vzorce sirenia tepla na tabuli) Tak na to rovno zabudnite…”. A neschopnost profesorky fyziky na GAMCI odpovedat, ze preco tam niekedy treba pouzivat to “te na druhu”. Nikdy nezabudnem na polhodinovu cestu elektrickou s doc.Kubackom, kedy daval svojim dvom detom v predskolskom veku odpovede na rozne otazky “Preco?” a takmer cela elektricka prskala smiechom, ale pritom sa mozno naucili viac ako im dala cela zakladna skola. Keby takych ucitelov existovalo viac na pociatocnych stupnoch vzdelania, asi by to bolo o niecom inom ako o donucovani.

  4. Jarmila says:

    Pekný článok. Ja sa prikláňam k “dobrovoľnej dohode”. Učím na SOŠ a zdá sa mi, že stredoškolák by už nejaký ten životný cieľ mohol mať. No bohužial, väšinou nemá a ani nechce mať. Ja by som veľmi rada žiakom odpovedala na otázky, ale žiaľ žiaci nie sú zvedaví. Aspoň nie tí, ktorí sú u nas na škole. Neviem kedy sa u nich stratila zvedavosť. Ja som ochotná už len za otázku typu “prečo…” dať žiakovi 1 a tešiť sa z toho celý mesiac. A povzbudzovať ho a povzbudzovať ho,… Ale vlastne tak trocha si viem odpovedať. Ak sa na gymnázia dostávajú priemerní žiaci (žiaci s trojkami) a dokonca aj žiaci so štvorkami, tak potom na odborné školy ostávajú tí s tými štvorkami a ojedinelé s trojkami. Výnimkou sú žiaci, ktorí nemajú na ZŠ trojky. Motivácia k učeniu slabá až nulová. A bohužiaľ v tomto prípade ani donucovanie ani dobrovoľnosť nefunguje.

  5. Ondřej Šteffl says:

    Pěkné.
    Pro dohodu je ještě jeden důvod. Škola má děti připravit pro svět, a náš svět je stále více světem dohody. A na ten se v donucovací škole nejde dobře připravit.

  6. Pri premene stredných škôl na dobrovoľné si stačí brať príklad z hociktorej menšej úspešnej súkromnej firmy: Nikto zamestnancov takejto firmy nedrží v zamestnaní nasilu, no napriek tomu zamestnanci dobrovoľne vykonávajú svoju prácu lepšie a lepšie a sú ochotní pracovať aj nadčasy. Iste, sú motivovaní mzdou, ale oveľa silnejšia motivácia je napr. obyčajná pochvala od nadriadeného, pochopenie a podpora v práci, silný a prajný kolektív… Z pohľadu firiem to pekne zhrnul Matej Kvocera z WebSupport-u: http://blog.websupport.sk/2012/01/firmy-ak-chcete-kvalitnych-absolventov-pohnite-preto-prstom/

  7. Koli says:

    Cele je to o motivacii. Existuju dva zakladne typy motivacie pozitivna (mozem ziskat to co chcem) a negativna (nechcem aby sa mi nieco stalo). Negativna je rychlo implementovatelna ale funguje kratkodobo. Pozitivna je implementovatelna omnoho tazsie ale funguje dlhodobo. Ucitelia sa casto uchyluju k tej negativnej, ale ako spomina clanok, negativne dosledky (znamky, strach z rodicov,…) stracaju v dnesnej dobe vyznam, tak prestava fungovat aj cela negativna motivacia. Pozitivna ma jeden velky hacik, musite vediet co kto chce a vacsinou to je individualne a je tazke najst nieco co by motivovalo celu triedu. Napriek tomu mne sa osvedcil jeden sposob ako najst motivacne faktory, ktory fungoval vsade ZS, SS, VS. Vzdy ked som zacinal niekde ucit dal som studentom vstupny test. Predstavte si ze za 5 min pride do triedy Mikulas, Jezisko, Vilo Rozboril, … proste niekto kto vie splnit zelania a splni vam vsetko co budete mat napisane na papieri pred sebou. Vacsinou som to daval anonymne, resp. podpis bol dobrovolny. Kazdopadne odpovede boli inspiraciou ako na to a co by ich mohlo k niecomu motivovat. Potom stacilo vzdy najst pre kazde zo zelani cestu ako by sa dalo splnit a aku ulohu by na tejto ceste mal mat mnou vedeny vzdelavaci proces. Niekedy z toho vyplynulo, ze neviem priamo pomoct ja mojim vzdelavacim procesom, ale vzdy sa to da uhrat na “vsetko zo vsetkym suvisi” a ucenie niecoho znamena za sa mozem ucit zaroven aj nieco ine na prvy pohlad vobec nesuvisiace. Kazdopadne vzdy sa mi podarilo uhrat to, ze ma cela trieda pocuvala aspon 15 min z hodiny, co si myslim ze je v celku uspech.

  8. Slávka says:

    Ta analógia sa dobre číta, ale má jednu zásadnú chybičku krásy – návštevnosť (alebo dochádzku, ak chcete). Napríklad v ČR divadlo raz za rok navštívi cca polovička populácie. Stačilo by, keby zhruba polovička detí šla do školy len raz do roka a ta druhá polovička ani raz? Ak by to nestačilo (a ja sa obávam, že minimálne v nasledujúcich desiatich rokoch nestačilo), potom sa také analógie síce dobre čítajú, ale nie sú príliš inšpiratívne.

    Podobne je to aj s armádou – slovenské ozbrojené sily majú zhruba 17 000 vojakov. Stačilo by, keby len toľko ľudí chodilo do školy?

    Na záver si dovolím “heretickú” myšlienku: my sa nemusíme rozhodovať medzi dvomi modelmi, my budeme musieť nájsť model tretí.

  9. Zuzana says:

    Výborný článok! Ale na to, aby škola splnila svoju vzdelávaciu a výchovnú funkciu musí vyžadovať plnenie určitých pravidiel, čo je dôležité aj pre ďalší život mladých ľudí, ktorí si musia zvyknúť na to, že v zamestnaní, ktoré si snáď niekedy nájdu budú musieť rešpektovať omnoho viac pravidiel ako v škole a od toho bude závisieť ich život. Takže si myslím, že tak ako vo výchove v rodine, tak aj vo výchove a vzdelávaní nejaké mantinely musia byť.

Leave a Reply