Skip to content
 

Ako byť lepším učiteľom (6.) – Nápadník a chybovník

Tentokrát vám chcem predstaviť dva malé, nenápadné zošity, ktoré môžu skvalitniť prácu každého učiteľa. Jedným z nich je Nápadník, druhým Chybovník.

 

Nápadník
Nápadník nijako osobitne nesúvisí s prácou učiteľa. Môže ho používať každý, kto sa považuje za premýšľavého a tvorivého človeka. Ako Nápadník poslúži akýkoľvek zošit, slovníček, kalendárik či poznámkový blok. Nemal by však byť príliš veľký, hrubý a ťažký, aby ste ho mohli mať so sebou všade – na hodine, na porade, na káve, na vychádzke v meste, na horách, na pláži…

Nezapíšeš, zabudneš!
Ako už jeho názov napovedá, Nápadník je určený na zapisovanie všetkých nápadov, o ktorých by asi stálo za to v pokoji pouvažovať. Problém so zaujímavými nápadmi je totiž ten, že väčšinou prichádzajú v tých najneočakávanejších chvíľach (a nie je to náhoda). Napríklad keď idete po ulici, keď sedíte v kaviarni a počúvate dvojicu pri vedľajšom stole, keď čítate niečo v novinách, keď sa vás na hodine žiak niečo opýta… Pokiaľ si tieto nápady ihneď nepoznačíte, je veľmi pravdepodobné, že behom pár minút na ne zabudnete. Večer si už budete pamätať iba to, že vás pri káve niečo skvelé napadlo, ale nebudete si vedieť ani za živý svet vybaviť, čo to bolo. (V tejto chvíli mi napadlo: prečo sa vlastne hovorí „za živý svet“? – to si musím poznačiť!)

Chybovník
Druhý typ zošita, o ktorom chcem hovoriť, sa v mnohom podobá na Nápadník. V tomto prípade však ide o pomôcku určenú špeciálne pre učiteľov.

Zatiaľ čo svoj Nápadník používam denne, Chybovník si už nevediem. Nie že by som nerobil žiadne chyby, ale Chybovník nie je určený na naše vlastné chyby, ale na chyby druhých, konkrétne žiakov. Keď som učil, Chybovník som si viedol a zapisoval som si do neho chyby, ktoré robili moji zverenci na hodinách matematiky. Pre každého žiaka som mal v Chybovníku rezervovanú jednu stranu a na tú som si stručne značil, aké (matematické) chyby urobil pri ústnych odpovediach a v písomkách. Nezapisoval som si samozrejme všetky chyby, iba tie významnejšie a zaujímavejšie (najneočakávanejšie). A čo je dôležité: sústredil som sa najmä na kognitívne chyby, teda nesprávne myšlienkové postupy (o tie ide v matematike predovšetkým).

Dvojaký úžitok
Robil som to z dvoch dôvodov. Prvé využitie Chybovníka bolo pri ústnych odpovediach, kedy som sa vďaka nemu mohol každého žiaka cielene pýtať na to, čo v minulosti nevedel alebo vedel zle. Kontroloval som tak, či sa chyba medzičasom odstránila, alebo či si žiak stále myslí, že kvadratická rovnica môže mať tri riešenia.

Druhé použitie Chybovníka bolo dôležitejšie: videl som z neho najčastejšie chyby, ktoré žiaci robia v danej téme a mohol som sa na ne pri opätovnom vyučovaní danej látky viac zamerať a zmeniť metodiku tak, aby tie chyby nevznikali. To sa síce v praxi nikdy celkom nepodarí, ale aspoň sa o to môžeme snažiť. Možno si pomyslíte, že dobrý učiteľ si chyby nemusí značiť, že si ich časom zapamätá aj bez toho. Problém je v tom, že väčšinou sa k opätovnému učeniu tej istej témy dostávate až po roku a medzitým ste učili množstvo iných vecí. Je to podobné ako s tými nápadmi: vo chvíli, keď ich dostanete, ste si istí, že si ich zapamätáte. A o chvíľu už sú preč…

Chybovník možno nebude použiteľný vo všetkých predmetoch. Výborne bude fungovať napríklad na matematike, fyzike, chémii, slovenčine, cudzích jazykoch. Neviem posúdiť, či by uplatnil aj na dejepise, občianskej náuke či geografii. Rád si prečítam Vaše názory a skúsenosti.

Orientácia na chyby
Na záver ešte jedna dôležitá poznámka k Chybovníku. V našom školstve sa príliš často orientujeme na chyby. Škola žiakom vštepuje, že chyby sú niečo zlé, čomu sa treba v škole a v živote vyhýbať. Aj hodnotenie práce žiakov je často založené na vyzdvihovaní a počítaní chýb (napr. pri diktátoch). Pritom chyby sú prirodzenou a neodmysliteľnou súčasťou každého procesu učenia sa. Rád by som preto zdôraznil, že Chybovník nesmie viesť k prílišnej orientácii učiteľa na chyby žiakov. Nie je nič zlé na tom, keď si chybu žiaka nenápadne poznačíme a následne sa z nej poučíme. Zlé by bolo, keby sme žiakom ich chyby neprimerane vytýkali a hnevali sa na nich. Na chyby treba vecne (racionálne) upozorňovať a úspechy treba (emocionálne) chváliť. Ak to dokážeme, Chybovník nebude škodiť, ale pomáhať.

Predchádzajúce časti seriálu:
Ako byť lepším učiteľom (1.) – Úloha dňa
Ako byť lepším učiteľom (2.) – Pedagogický denník
Ako byť lepším učiteľom (3.) – Priateľské hospitácie
Ako byť lepším učiteľom (4.) – Spätná väzba
Ako byť lepším učiteľom (5.) – Háčiky

Vladimír BURJAN

One Comment

  1. zuzana says:

    taký chybovník mám aj ja :-), aj keď ma raz “odhalili”, lebo si všimli, že sa Mareka pýtam viackrát tú istú otázku :-)) a je to dobré, keď zistím, že väčšina niečo nevie, k tomu sa radšej vrátim …a keď žiaci riešia čokoľvek, poviem im, aby to najprv skúsili sami, tak ako to vedia, rsp. nevedia a potom nech si sami , alebo spoločne, opravíme chyby … a fakt sú deti v pohode, keď majú pocit, že sa vôbec nič nestane, ak pochybia ..
    občas 😉

Leave a Reply