Skip to content
 

Škola nie je Disneyland!

Jedným z vážnych problémov súčasnej školy (a nielen na Slovensku) je zlyhávanie motivácie. Mnohých žiakov nedokážeme zaujať ani presvedčiť, že školské vzdelávanie je zmysluplnou, dôležitou a pre život užitočnou aktivitou. Keď na to vo svojich prednáškach a textoch upozorňujem, občas sa stretávam s reakciami učiteľov, ktorí sa problémom motivácie odmietajú zaoberať. Poukazujú na to, že vzdelávanie nikdy nebolo a ani nemá byť ľahké či príjemné, že učitelia nie sú zabávači a že škola nie je žiadny Disneyland. Slovami Václava Klausa mladšieho: žiaci jednoducho musia pochopiť, že “k vzdelaniu sa nedá pretancovať“. V týchto názoroch je obsiahnutých niekoľko nedorozumení, ktoré by som rád uviedol na pravú mieru.

Motivovať neznamená zabávať
Hneď na úvod si urobme poriadok v slovíčkach: motivovať neznamená zabávať. Byť motivovaný pre nejakú činnosť znamená pociťovať vnútornú potrebu túto činnosť vykonávať. Tou potrebou však nemusí byť túžba zabávať sa. Je pravda, že ak je niečo zábavné, vtipné či veselé, spravidla to ľudí láka a netreba ich do toho nútiť. Takže keby sme vedeli dosiahnuť, aby všetko vzdelávanie bolo zábavné, bol by to spôsob, ako motivovať žiakov. Tadiaľ však cesta v praxi nevedie…

Zábavné, zaujímavé, zmysluplné
Človek našťastie prejavuje záujem nielen o veci zábavné, ale aj o veci zaujímavé. Tieto dva pojmy si nesmieme zamieňať. (Rozprávanie o tom, ako sa dá zistiť, že Poľana je vyhasnutá sopka, môže byť veľmi zaujímavé, ale zábavné asi nebude.) Keby sme teda vedeli dosiahnuť, že všetko vzdelávanie bude zaujímavé, veľmi by to pomohlo. Ale dokonca ani to nie je nutné! Z vlastnej skúsenosti predsa vieme, že občas ochotne robíme aj činnosti, ktoré samé osebe vôbec nie sú zaujímavé, ak ich považujeme za zmysluplné, užitočné alebo dôležité. Takže časť aktivít v škole by dokonca nemusela byť ani zábavná ani zaujímavá a aj tak by žiaci mohli byť motivovaní sa im venovať. Museli by ich však vnímať ako zmysluplné. Oni, žiaci, nie iba učitelia.

Takže zhrňme si to: motivovať žiakov neznamená ich zabávať (aj keď to tiež nie je zakázané). Znamená to zaoberať sa s nimi predovšetkým vecami, ktoré sú pre nich zaujímavé, prípadne občas aj vecami, ktoré síce príliš zaujímavé nie sú, ale žiaci dokážu chápať ich zmysluplnosť, užitočnosť či dôležitosť.

Prečo vôbec motivovať?
Z niektorých reakcií „odporcov“ prílišnej motivácie mám pocit, že nechápu, prečo je vlastne také dôležité žiakov motivovať. Možno ma podozrievajú z prílišného pedocentrizmu, mäkkosti a prehnanej túžby ochrániť deti pred „utrpením“ v podobe namáhavého či nudného vzdelávania. To je omyl. Motiváciu zdôrazňujem preto, lebo bez nej nie je možné kvalitné a efektívne učenie. O motiváciu žiakov sa musíme usilovať nie preto, aby sa deti v škole cítili ako v Disneylande, ale jednoducho preto, aby sme mohli plniť ciele, ktoré si kladieme. Už Komenský múdro poukazoval na to, že „kdo nedbá, aby byl vyučován, toho budeš marně vyučovati, dokud u něho neprobudíš vřelý zájem o učení.” A na inom mieste prízvukuje: „Zle činí ti učitelé, kteří žáky bez chuti přece bezděk nutí a do nich mimo vůli jejich cpou. Kdežto jaký užitek?“

Disneyland versus posilňovňa
Naše školy majú k Disneylandu skutočne ďaleko. Do neho sa totiž deti veľmi tešia, baví ich to tam, nechcú z neho odísť a chcú sa tam znovu vrátiť. O tom všetkom môže škola iba snívať. Ak by som mal dnešné školy k niečomu prirovnať, skôr by som to videl na posilňovňu. V čom spočíva princíp posilňovne? Pravidelne do nej chodíme vykonávať samé zdanlivo nezmyselné činnosti – šliapeme na stacionárnom bicykli, bežíme na páse, zdvíhame činky. Niektorých ľudí tie činnosti skutočne bavia, pre iných sú však namáhavé a nudné. Napriek tomu ich dobrovoľne podstupujú. Prečo? Pretože veria, že tie cviky majú pozitívne vedľajšie účinky, ktoré sa im v budúcnosti zídu (napríklad keď budú chcieť vyjsť peši na sopku Poľanu). Dopĺňanie vynechaných predložiek do cudzojazyčnej vety alebo počítanie obsahu lichobežníka sú rovnako „nezmyselné“ činnosti ako beh na páse. Navyše ich žiaci nerobia dobrovoľne, ale sú do nich nútení. Ich učitelia totiž veria, že takéto cvičenia majú rôzne pozitívne vedľajšie účinky. Ibaže ak ich nevidia samotní žiaci, stáva sa pre nich škola nudnou a namáhavou posilňovňou. Sizyfov trest nespočíval v tom, že musel gúľať obrovský kameň do strmého kopca. Jeho utrpenie vyplývalo z toho, že tá namáhavá činnosť nemala žiadny hlbší zmysel, nikto z nej nemal žiadny osoh.

Čo s tým?
Škola nikdy nebude Disneylandom a ani by to nebolo správne. Ale rovnako nie je správne, keď je iba jednou veľkou posilňovňou. Mali by sme sa snažiť, aby čo najmenšiu časť školského vzdelávania tvorili umelé, nudné a zdanlivo bezúčelné cvičenia a aby čo najviac učenia bolo vedľajším efektom zaujímavých, zmysluplných aktivít súvisiacich so životom žiakov.

Vladimír BURJAN

12 Comments

  1. Presne tak! Každá posilňovňa by mala mať Disneyland a každý Disneyland by mal mať posilňovňu 😉

    Z vlastnej skúsenosti učiteľa nemčiny na gymnáziu ale viem, že vysvetliť “prečo-otázky”, je často namáhavé a ide o beh na dlhé trate. Doteraz najviac my pomohol môj vlastný príbeh o tom, ako som sa naučil nemčinu (http://tiborepcek.com/ako-som-sa-naucil-po-nemecky/).

    • Tina says:

      K tej nemcine – ja som mala deti len v skautingu a ich zaujem o skolu nebol pre mna az tak rozhodujuci. Ale ked sme zaciatkom 90-tych rokov isli na par akcii do Viedne a ti, ktori nevedeli ziadny poriadny jazyk, boli zaradeni medzi malych, ktorych bolo treba strazit, pochopili, ze aj cudzi jazyk moze mat svoj vyznam – aspon par rodicov sa mi v tomto smere potom vyjadrilo 🙂 Len teraz uz ta Vieden nie je taky waw-efekt ako vtedy 🙂 A v nemeckej televizii mam problem najst rozumnu rozpravku pre moje vlastne malolete deti.

      • Tina, pre dnešných žiakov satelit už tiež nemá ten “waw-efekt” ako mal pre mňa vtedy. Ale práve preto odkazujem na youtube.com (napr. Gumkáči, ale aj Balu, Káčerovo a všetky ostatné staré dobré Disney-ovky). Ich dnešná hlavná výhoda – obrovské množstvo zdarma dostupných informácií na internete a v telke – je zároveň aj ich hlavná nevýhoda, pretože (podľa mojich skúseností) sa väčšina z nich v tom mori informácií vôbec nevie orientovať.

        Ak chceš nájsť “rozumnú rozprávku”, tak určite nehľadaj v TV, ale choď na internet (napr. youtube.com).

  2. Maruška says:

    Wau, zorganizovala som 5-dňový Londýn pre svojich 10 žiakov, presedela som mnoho hodín zháňaním čo najlacnejších leteniek, otravovala som priateľov pracujúcich v *Londýne skrz ubytko, tá zodpovednosť, aj strach, aby sa nič nestalo, škoda o tom hovoriť… a RŠ mi nerefundovala nič, dokonca so mnou nepustila kolegyňu, že žiakov nie je 15…Bolo všetko : motivácia, chuť, skúsenosti, jazyková príprava, bola radosť žiakov, bol dobrý pocit zo splnenia celého 5dňového programu a ďakujem od žiakov a rodičov…

  3. Martina Ch. says:

    Jedna z kníh Iva Tomana nesie názov “Motivace zvenčí je jako smrad” (veľmi rýchlo vyprchá). A práve preto je dôležité, aby žiaci boli vnútorne motivovaní učiť sa. Bohužiaľ si motiváciu učitelia často zamietajú za strohé oboznámenie s obsahom hodiny. Ale keď ich vieme niečím zaujať… To už je iné učenie!

  4. Roman Baranovic says:

    Mňa k tomu ešte napadá také zamyslenie sa nad vnútornou a vonkajšou motiváciou. Ako žiak, ktorý chodil do komunistickej školy viem, že v tom čase bolo vonkajšou motiváciou pre žiakov, že sa báli prijímačiek na strednú školu a to ich motivovalo sa učiť a pripravovať sa. Dnes často počúvam od učiteľov, aké by to bolo skvelé, keby z prijímačiek znova bol takýto bič, ktorý by rozdeľoval budúcich právnikov od záhradníkov. Volajú po sile štátu, ktorý by znova nastolil vonkajšiu motiváciu, lebo nedokážu vzbudiť vo svojich žiakov motiváciu vnútornú. Ale to podľa mňa nie je cesta vpred.

  5. mon says:

    Pekný článok, súhlasím.No i tak by ma zaujímalo, ako motivovať žiakov či lepšie, ich rodičov,aby chceli mať doma radšej šikovného záhradníka, ako neschopného nezamestnaného právnika.Niežeby som volala po sile štátu…a čo sa týka školskej reality, mám doma živý príklad 15 roč.puberťáka,ktorý nenávidí slovenčinu a slovenčinárku, neviem presne v akom poradí, a úprimne, nečudujem sa.Motivácia päťkami a poznámkami je v deviatom ročníku cesta do pekla, nie k radostnému poznávaniu skutočností.A samostatné myslenie je priam nežiadúce!!!Poučky a spamäti deklamované myšlienky vyučujúcej- to je správny postoj žiaka.Hotovo.Kiež by v školstve boli len tí schopní a chápaví, a motivujúci pedagógovia…tak sa budem snažiť aspoň ja.

    • Roman Baranovic says:

      Tu si podľa mňa treba uvedomiť, že 15 ročný puberťák už nie je tabula rasa ale dielo opracované predchádzajúcimi 9 ročníkmi slovenskej školy, kde z neho už všetku motiváciu a lásku ku škole a učeniu úspešne odstránili a kde sa to všetko navyše stretáva v beztak komplikovanom rozpoložení danom vekom a hormonálnou situáciou. Keby celým predchádzajúcich 9 rokov škole v ňom naopak túto lásku kultivovali, tak aj tieto vonkajšie faktory dokážu aspoň z časti potlačiť. Že neklamem – choďte sa pozrieť na príklad do takých Bošian, kde aj deviatakov aspoň v rámci možností stále škola baví.

  6. miro babinsky says:

    Zaujímavé podnety o motivácii.. Vlado, píšeš o motivácii k výkonu a zdôvodňuješ ju zvedomením si zmysluplnosti, užitočnosti, dôležitosti. Určite, že tieto argumenty sú v súčasnom svete podstatné, nemalo by sa však zabúdať na vytvorenie klímy, kde zdrojom motivácie je radosť z poznania a objavovania.
    Ak chceš užitočnosť – priamu aplikovateľnosť v praxi alebo v budúcnosti, môžeš napríklad matematické príklady pre ZŠ preformulovať asi takto:

    1. Mike má pušku so zásobníkom na 30 nábojov. Na diaľnici strieľa na autá, z 10-tich trafí 6-krát a vždy vystrelí 13 nábojov.
    Otázka: Koľkokrát sa môže venovať svojmu koníčku bez toho, aby musel nabíjať?

    Ostatné sú na: http://oddych.sk?p=6&id_o=481

  7. Viliam Búr says:

    Odporúčam: http://www.viliam.bur.sk/sk/preklady/teachingbattleground/rewriting-dictionary

    Zábava môže byť aktívna aj pasívna. Televízia nás učí pasívnej zábave, a mnohé časti internetu nie sú omnoho lepšie — povedzme, že je tam 1% aktivity na 99% pasivity. Myslím teraz na stránky pre ľudí, ktorí sú príliš leniví napísať “toto sa mi páčilo”, takže je pre nich pripravené tlačidlo “Like”, ktoré to spraví jedným klikom. Ďalším jedným klikom sa dá poslať ekvivalent správy “ahoj kamoš, dlho som ťa nevidel, ako sa máš?” (na čo kamoš tiež odpovie jedným kliknutím a vec je vybavená), a keď si nainštalujete príslušnú aplikáciu, budú sa vašim známym posielať narodeninové a meninové blahoželania úplne automaticky.

    Aktívna zábava si vyžaduje aktívnu spoluprácu aj zo strany zabávaného. Môže to znamenať, že najprv treba niečo urobiť a až potom začne samotná zábava; napríklad najprv treba vyjsť na lúku a priniesť si loptu, a až potom môžeme hrať futbal. Alebo namiesto toho môžeme riešiť, prečo skutočný futbal nie je taký pohodlný ako pozeranie futbalu v televízii.

    Myslím si, že v mnohých školách na aktívnu zábavu nie je ochota zo strany učiteľov ani zo strany žiakov. A potom učitelia konštatujú, že pasívna zábava nie je vzdelávanie (v čom majú pravdu), a žiaci konštatujú, že škola bez zábavy je nudná (v čom majú tiež pravdu).

    Prepájanie školského učiva so životom žiakom by bola super vec… za predpokladu, že tí žiaci žijú mimo školy nejaký rozumný život. Bojím sa, že to tak často nie je. Ak žiak chodí na výlety, môžeme ho zaujať na zemepise aj prírodopise. Ak žiak chodí na modelársky krúžok, môžeme ho zaujať na fyzike a výtvarnej výchove. Ako však zaujať napríklad žiaka, ktorý mimo školy celý deň visí na facebooku?

    Podobne, škola by mala žiakovi pomáhať pri príprave na budúce zamestnanie; ale čo v prípade, že žiak sa nič konkrétne nepripravuje, iba ráta s tým, že sa bez prijímačiek dostane na vysokú školu (a má pravdu), že diplom dostane prakticky zadarmo (stále má pravdu), a že nejaká práca sa už potom nájde (tu sa možno mýli, ale to už bude z pohľadu školy príliš neskoro)?

    Skrátka, “vedieť byť aktívne zabávaný” je tiež istá zručnosť, a nemá ju každý.

  8. Daniela says:

    Odpoveďou by mohla byť Slobodná škola, napríklad typu Sudbury Valley
    http://www.sudval.org
    Nechať ľudí riadiť sa vlastnou motiváciou – a nie je potrebné ich motivovať !!
    Dokázať dôverovať tomu, že ťah dieťaťa nevymiera, že stačí žiť v rešpektujúcom, podnetnom prostredí a sledovať vlastný záujem, medzi inými ľuďmi nadšene sledujúcimi vlastný záujem, zdieľať spoločné a učiť sa, ani človek nevie ako…
    Na tomto by sa mohlo dať so školou dohodnúť 🙂 ak prestane chcieť diktovať. Alebo vytvoríme školy nové 🙂

Leave a Reply