Skip to content
 

Ako byť lepším učiteľom (5.) – Háčiky

Dovoľte mi dnešnú tému uviesť krátkym príbehom zo svojich školských čias. V roku 1976 som ako gymnazista robil inštruktora v letnom tábore mladých matematikov pre žiakov ZŠ. Jedného dňa nás navštívil profesor Vít Hejný, na ktorého pedagogických myšlienkach bol celý tábor vystavaný. Po večeri starý pán Hejný (vtedy 72-ročný) deťom porozprával „rozprávku“ zo života.

Ako by ste zareagovali vy?
Súčasťou rozprávky bol aj príbeh o učiteľovi matematiky, ktorý sa na hodine snažil žiakom niečo vysvetliť. Keď sa na konci výkladu opýtal, či tomu rozumeli, trieda zborovo odpovedala: „Nie“. Učiteľ teda zopakoval celý výklad pomalšie a podrobnejšie, no odpoveď triedy bola zasa „nerozumieme“. Nešťastný učiteľ učivo ešte niekoľkokrát „polopatisticky“ vysvetlil, no žiaci stále trvali na tom, že nerozumejú. Na tomto mieste sa Vít Hejný obrátil na prítomné deti a opýtal sa: „Čo mal v tej situácii učiteľ urobiť? Ako by ste zareagovali na jeho mieste vy?“ Touto otázkou sa jeho rozprávanie skončilo. Dodnes si pamätám, ako som nasledujúce dni chodil po tábore a premýšľal, aká mala byť učiteľova reakcia. A nebol som sám – niekoľkokrát som začul, ako o tom diskutovali aj iní účastníci tábora.

Dráždiť, provokovať, motivovať
Dnes už viem, že nám vtedy Vít Hejný v praxi predviedol jednu zo svojich pedagogických zásad: „Dieťa by malo mať vždy nad čím premýšľať, preto by učiteľ mal svojich žiakov stále niečím intelektuálne dráždiť, provokovať, motivovať.“ Slová dráždiť a provokovať sú tu, samozrejme, použité v pozitívnom zmysle slova. Vít Hejný to dosahoval tak, že svojim zverencom neustále predhadzoval rôzne „háčiky“. Háčikom mohla byť hádanka, hlavolam, logický paradox, matematická úloha, zaujímavá otázka, príbeh zo života s otvoreným koncom, morálna dilema… Čokoľvek, čo žiakov zaujalo, prekvapilo, pobavilo, na čo boli zvedaví, čomu nerozumeli, čomu neverili, čo sa im na prvý pohľad zdalo čudné, nemožné, čo mohli odhaliť, vysvetliť, o čom mohli diskutovať a dohadovať sa.

Majte vždy pripravený nejaký “háčik”
Dobrý učiteľ by mal svoje poslanie chápať širšie než iba ako odovzdávanie poznatkov zo svojho aprobačného predmetu. Mal by sa usilovať o širší intelektuálny rozvoj žiakov. Preto by mal mať pripravenú zásobu rôznych „háčikov“ a vo vhodných príležitostiach ich žiakom nenápadne „podhadzovať“. Kedy? Cez prestávku, v rade na obed, pri čakaní na autobus, počas výletu… jednoducho kedykoľvek, keď sa na to naskytne vhodná príležitosť. Nesmie však pritom vyvíjať žiadny nátlak. Nie každý zo žiakov sa chytí, nie každý má práve chuť nad niečím premýšľať, nie každý už na niektoré otázky dozrel. Učiteľ musí byť trpezlivý a iba „zľahka provokovať“. Niekedy sa môže zdať, že žiaci o niečo neprejavili žiadny záujem a zrazu, o niekoľko týždňov či mesiacov neskôr, niekto príde s odpoveďou či reakciou na učiteľovu otázku. Môže sa stať aj to, že žiaci si „háčiky“ tak obľúbia, že vždy, keď sa vyskytne vhodná príležitosť, budú sa ich sami domáhať.

Ale aby sme iba neteoretizovali, pozrime sa na nejaké konkrétne ukážky rôznych typov „háčikov“:

Hádanky
Všetci vieme, že ak správne hodíme bumerang, tak sa k nám po chvíli vráti. Je však možné hodiť aj obyčajnú volejbalovú loptu tak, aby sa k nám po chvíli vrátila? (Samozrejme predpokladáme, že lopta do ničoho nenarazí, od ničoho sa neodrazí, nebude k ničomu pripevnená, nebudú zasahovať iní ľudia atď.)

Logické hlavolamy
Na istom ostrove žijú dva druhy ľudí. Poctivci, ktorí na každú otázku odpovedajú pravdivo, a klamári, ktorí na každú otázku odpovedajú nepravdivo. Stretol som na tomto ostrove dvoch ľudí. Ako môžem jedinou otázkou položenou jednému z nich zistiť, ktorý z nich je poctivec a ktorý klamár?

Zaujímavé otázky
• Prečo sa morské prasiatko volá morské prasiatko, keď nie je ani morské, ani prasiatko? Prečo sa netopier volá netopier a prečo sa nezábudka volá nezábudka?
• Už v starých kultúrach ľudia slávili deň jarnej rovnodennosti (vtedy sú deň a noc presne rovnako dlhé). Ako ho určili, keď nemali hodinky, ktorými by mohli odmerať dĺžku dňa a noci?

Rôzne hry
Veľmi obľúbené sú Minidetektívky. Učiteľ na úvod povie stručný príbeh, napríklad: „Žena našla v knihe 500 eur a zo zúfalstva si vzala život.“ Úlohou žiakov je doplňujúcimi otázkami podrobne objasniť, čo sa vlastne stalo. Učiteľ, ktorý pozná celý príbeh, na otázky žiakov odpovedá iba „áno“, „nie“. (V tomto prípade išlo o mladú spisovateľku, ktorá venovala svoju prvú knihu mestskej knižnici a vložila do nej prémiu 500 eur pre prvého čitateľa. O rok neskôr vzala v knižnici knihu z police a zistila, že peniaze sú stále tam, teda že si knihu za celý rok nikto nepožičal. Zo zúfalstva sa predávkovala liekmi.) Zbierku podobných príbehov vydáva napríklad spoločnosť MINDOK pod názvom Černé historky 1, 2, 3…. Každá sada obsahuje 50 príbehov. (Dajú sa objednať na www.ihrysko.sk)

„Filozofické“ otázky
• Ako vieme zistiť, či všetko, čo vnímame a prežívame, nie je iba sen, z ktorého sa onedlho prebudíme do inej reality?
• Vnímajú všetci ľudia farby rovnako? Inými slovami: keby sme sa dokázali na chvíľu „prevteliť“ do iného človeka a pozrieť sa na svet jeho očami, videli by sme napríklad paradajku rovnako, ako sme ju zvyknutí vidieť svojimi očami, alebo by mala pre nás nezvyčajnú farbu?

Morálne dilemy
Niektoré klasické témy: trest smrti, eutanázia, milosrdná lož, klonovanie živočíchov a ľudí, pokusy na zvieratách, detská práca v rozvojových krajinách, všeobecné volebné právo…

Skutočné príbehy
V roku 2006 došlo na pôrodníckom oddelení nemocnice v Třebíči k zámene dvoch novonarodených dievčatiek. Prišlo sa na to až po 10 mesiacoch, keď jeden z otcov začal mať pochybnosti a dal urobiť sebe, manželke a dieťaťu testy DNA. Nakoniec sa podarilo nájsť aj druhú rodinu s vymeneným dieťaťom a testy potvrdili zámenu. Ako by sa malo v takých prípadoch postupovať? Mali by sa deti vrátiť ich biologickým rodičom? Čo ak by sa bolo na zámenu prišlo až o 10 rokov?

Nie vždy je nutné, aby sám učiteľ poznal správnu odpoveď, alebo aby „správna odpoveď“ vôbec existovala. Dôležité je, aby téma deti zaujala a aby o nej premýšľali a diskutovali.  A hoci tieto diskusie niekedy začínajú pri zdanlivo banálnej hádanke či otázke, často ich možno s trochou šikovnosti presmerovať na celkom vážne debaty, ktoré sú pre dospievajúcich mladých ľudí veľmi dôležité a prínosné.

Používate aj vy nejaké „háčiky“? Ak áno, podeľte sa o ne!

Predchádzajúce časti seriálu:
Ako byť lepším učiteľom (1.) – Úloha dňa
Ako byť lepším učiteľom (2.) – Pedagogický denník
Ako byť lepším učiteľom (3.) – Priateľské hospitácie
Ako byť lepším učiteľom (4.) – Spätná väzba

Vladimír BURJAN

Leave a Reply