Skip to content
 

Dotazník, ktorý mení pohľad na žiakov (1.)

V týchto dňoch si pripravujem svoje rozprávanie na Letnú školu PYTAGORAS, kde sa chystám hovoriť o projekčnom dotazníku Víta Hejného. Vít Hejný (1904 – 1977) bol pre mňa najväčším pedagógom, ktorý kedy na Slovensku žil a pôsobil. Dlhé roky bol učiteľom matematiky, ekonomických predmetov a cudzích jazykov na Obchodnej akadémii v Martine. Bol však tiež nadšeným ochotníkom a významným divadelným režisérom (jeho manželkou bola herečka a zaslúžilá umelkyňa Naďa Hejná). Okrem toho sa celý život popri pedagogike a didaktike venoval psychológii, dejinám, mytológii, filozofii a sociológii. Čítal po anglicky, po nemecky, po francúzsky, po latinsky, po grécky… A bol nekonečne milým, múdrym a dobrým človekom…

Keď začal mladý Vít Hejný učiť, bol (ako väčšina začínajúcich učiteľov) plný elánu a nadšenia. Čoskoro však zistil, že sa mu nie vždy darí preniesť svoje nadšenie na žiakov. Niektorí vyrušovali, iní apaticky sledovali dianie v triede a nezapájali sa… Vít Hejný rýchlo pochopil kľúčovú vec: učiteľ nemôže efektívne pracovať, ak sa sústredí iba na svoj predmet, na učivo, na svoje ciele a nevšíma si psychiku žiakov. Ak má žiak vážne problémy sám so sebou alebo v rodine, je jedno, akú metodiku učiteľ zvolí pri výklade Pytagorovej vety. Tá poučka je v tej chvíli úplne mimo duševný svet žiaka a je prirodzené (priam zákonité!), že jej nebude venovať pozornosť. Veľmi skoro sa tak zrodila jedna zo zásad Víta Hejného adresovaná učiteľom: Nedovoľte, aby vaša túžba naučiť prehlušila túžbu vychovať. Hovorí o hierarchii cieľov učiteľa: výchova je dôležitejšia ako vzdelávanie.

Ako môže učiteľ preniknúť dovnútra žiackej duše? Vít Hejný začal hľadať cestu. Najskôr dával svojim žiakom písať rôzne životopisy či tzv. povahopisy. Tu sú niektoré ich nadpisy: Moja povaha. Pokus o vylíčenie vlastnej povahy. Čo prispelo k vývoju mojej povahy. Čo vplýva na moju povahu. Čo na mňa pôsobilo alebo pôsobí, že som si zaumienil byť lepším. Postupným vývojom však napokon dospel ku 16-položkovému projekčnému dotazníku v tej podobe, v akej ho poznáme (a niektorí aj používame) dodnes.

Zadával ho svojim žiakom spravidla na začiatku školského roka s vysvetlením, v ktorom vyzdvihol užitočnosť dotazníka pre samotných žiakov: učiteľ bude môcť na základe úprimných a pravdivých odpovedí spravodlivejšie hodnotiť žiakovu prácu a vystupovanie. A skutočne: vďaka hlbšiemu prieniku do psychiky žiakov učiteľ podstatne lepšie rozumie dianiu v triede, chápe, prečo niektorí žiaci vyrušujú (a čo sa s tým dá robiť) a prečo niektorí žiaci nemajú energiu na prácu v škole (a čo sa s tým dá robiť). Vie, ako ktorého žiaka efektívne motivovať, koho správanie treba korigovať a v akom smere, na čo je ktorý žiak citlivý, na aký typ argumentov bude počúvať a ktoré naopak pôjdu (vďaka jeho špecifickým životným skúsenostiam) celkom mimo neho.

Ďalšia z pedagogických téz Víta Hejného znela: v škole ide o žiaka, nie o učiteľa. Podrobnejšie to vyjadril v tzv. zásade odosobnenia: Akokoľvek odsúdeniahodným by sa vám javilo konanie dieťaťa, nedajte sa strhnúť k použitiu násilia – neodplácajte zlo, ale hľadajte cestu, ako pomôcť dieťaťu odstrániť deformitu psychiky, ktorá je pôvodcom zla. A práve využívanie projekčného dotazníka môže pedagógovi v tomto smere veľmi pomôcť, pretože zmení jeho pohľad na dieťa. Ak o dieťati veľa vie, pozná problémy, s ktorými samo zápasí a prípadne trápenia, ktorými musí prechádzať v rodine, nevie sa naň hnevať, keď v triede zareaguje neprimerane. Cíti skôr potrebu pomôcť mu a dotazník často naznačí aj cestu, ako na to.

Pokračovanie.

Vladimír BURJAN

9 Comments

  1. Ďakujem za dotazník, určite ho využijem.

    Učím ešte len 4. rok, ale tiež mi to vychádza tak, že výchova stojí pred vzdelaním. Neslušnosť podľa mňa bráni schopnosti (na)učiť (sa).

    • Ja len aby nedoslo k nedorozumeniu: v clanku sa pod “vychovou” nemysli iba to, aby ziaci boli “vychovani” v hovorovom slova zmysle, teda aby sa spravali slusne (pozdravili ucitela, pustili ho prveho do dveri, nenadavali, neskakali ucitelovi do reci) a podobne veci. To su prvky slusneho spravania, o ktore by nam sice malo ist v skole tiez, ale Hejnemu islo o vychovu v omnoho sirsom slova zmysle, teda nie len o dosiahnutie “vychovanosti” ziakov. V tom zmysle hovori, ze vychova ma prednost pred vzdelavanim. Alebo este inak: ak je ziak zavistlivy a neovlada Pytagorovu vetu, je dolezitejsie zbavit ho tej zavistlivosti ako naucit ho Pytagorovu vetu. Samozrejme, ak sa da oboje, je to optimalne, ale niekedy ucitel musi medzi tymi vecami volit (napriklad kvoli obmedzenemu casu, ktory ma k dispozicii).

  2. miro babinsky says:

    Zaujímavé, že zo “v škole ide o žiaka, nie o učiteľa” sa stala zásada odosobnenia (nepoužívania násilia) a nie Student-centred learning http://en.wikipedia.org/wiki/Student-centred_learning

    • Ahoj Miro, odosobnenie je trochu nieco ine ako nepouzivanie nasilia. Ide o to, aby ucitel spravanie ziaka voci sebe nebral prilis osobne. Ak mna – ucitela ziak na hodine urazi alebo zosmiesni, mal by som sa na to pozriet asi takto: tento ziak ma komunikacny problem. Z nejakeho dovodu nevie odhadnut, ze niektore jeho spravanie voci dospelym posobi urazlivo alebo zosmiesnujuco. Alebo to dokonca urobil naschval. Tak ci onak, s tymto komunikacnym problemom ho mozu v zivote cakat rozne problemy. Mal by krajsi zivot, keby sa naucil s ucitelmi, s dospelymi a vobec s inymi ludmi komunikovat bezkonfliktne. Takato konfliktna komunikacia mu bude v zivote na obtiaz. A mojou ulohou ako ucitela a profesionalneho vychovavatela by malo byt pomoct tomuto ziakovi zbavit sa tohto svojho komunikacneho problemu, lebo inak nim bude v zivote trpiet (bude nan doplacat). Ak sa na to pozriem takto, tak to vo mne nevyvolava zlost a tuzbu po odplate a po prisnom potrestani ziaka, ktory ohrozil moju ucitelsku autoritu, ale je to pre mna skor vyzva: da sa tomuto ziakovi pomoct zbavit sa JEHO problemu, ktorym ON TRPI? O mna ako ucitela v tej situacii nejde. Ja nemam komunikacny problem a ak som na urovni, ziadna drza poznamka ziaka nemoze otriast mojou autoritou. To treba aj tomu ziakovi (a pripadne aj celej triede) pokojne vysvetlit. Ucitel proste musi zostat nad vecou, ta odosobnenost by mala byt sucastou jeho profesionality. Zial, maloktory ucitel to dokaze, lebo v tych konkretnych situaciach zapracuju aj jeho emocie a casto reaguje skratovo, emotivne, autoritativne.

  3. zuzana says:

    “Nedovoľte, aby vaša túžba naučiť prehlušila túžbu vychovať”. … už môžem pokojne umrieť :-))

    • Možno je to tým horkom, ale akosi neviem prísť na to, ako ste to mysleli.

      • Juraj Droppa says:

        Podla mna to Zuzana myslela asi tak, ako ked sa Edisonovi prvy krat rozsvietila ziarovka 🙂 Ale mozno sa mylim. Bol to len taky pokus o analyzu odpovede (ako pri projekcnom dotazniku). Tak som to pri citani Zuzaninho kometara citil.
        Takze to nebolo citanie s porozumenim ale citanie s pocitom 🙂

  4. Hela says:

    Prvý krát som nalistovala tento clanok a hreje ma pri srdci, ze aj na Slovensku je takyto aktivny pokracovatel myslienok “stareho pana”, ako sme ho familiarne volali.
    Dik Vlado, zaspominala som na casy uz par desatroci spat.

  5. Pripájam sa s radosťou, že je to dobrý článok. Dobrý prístup bez prvkov násilia môže byť dobrým príkladom aj na dobré pôsobenie na pracovisku.Aj naša webová stránka prináša dotazníky zo života ,a to prináša viac poznania s realitou.

Leave a Reply