Skip to content
 

Prestaňte rozprávať a načúvajte žiakom!

Profesor John Hattie, riaditeľ Inštitútu pre pedagogický výskum pri Univerzite v Melbourne, preskúmal viac ako 800 rôznych štúdií zaoberajúcich sa tým, čo vo vzdelávaní funguje a čo nie. Nedávno prezentoval svoje zistenia na konferencii v Parramatte. Zaujali ma najmä dve z jeho odporúčaní učiteľom.

Prvé formuloval takto: „Pozerajte sa na proces učenia očami detí, nie svojimi.“ Znie to priam banálne a radili to už mnohí pred ním. Realita, prinajmenšom tá slovenská, je však stále celkom iná. V centre našej pozornosti sú (už celé desaťročia) najmä kurikulum, učebné plány, vzdelávacie programy, štandardy, učebnice, metodiky, pomôcky, interaktívne tabule, didaktický softvér – jednoducho všetko možné, len nie žiaci samotní. Tí sú často vnímaní iba ako trpný objekt výchovno-vzdelávacieho procesu, nie ako jeho činný subjekt.

Druhé odporúčanie Johna Hattieho učiteľom je ešte zaujímavejšie. Znie: „Prestaňte rozprávať a načúvajte žiakom!“ Jeho výskumy totiž ukázali, že učitelia (po celej zemeguli, nielen tí slovenskí) hovoria viac ako 80 % vyučovacieho času. Prevláda u nich predstava, že oni sú výhradnými „majiteľmi“ poznatkov a že ich úlohou je ich žiakom pretlmočiť, nadiktovať, vtlačiť. Podľa Hattieho však mnohé štúdie ukazujú, že učenie prebieha omnoho efektívnejšie a s lepšími výsledkami, ak učiteľ sám seba vníma skôr ako žiakovho pomocníka, poradcu, tútora pri jeho (rozumej žiakovom) učení sa. A ak omnoho viac nechá hovoriť samotných žiakov. „Až keď učiteľ stíchne a začnú hovoriť žiaci, dochádza k skutočnému učeniu sa.“, tvrdí Hattie.

Koľko percent času hovoríte na hodinách vy a koľko vaši žiaci? Ste schopní dostať sa, povedzme, aspoň na 50 : 50? Ak nie, čo vám v tom bráni?

Vladimír Burjan

2 Comments

  1. Áno, považujem za veľmi dôležité dať deťom priestor. Nielen akýsi blok na konci hodiny v zmysle “Kto nerozumel a čomu?”, ale skôr formou permanentného dialógu, kde je učiteľ moderátorom, animátorom. Kto sa však o takéto niečo snaží, nevyhne sa nátlaku toho, čo je oficiálne “v centre našej pozornosti”, ako píšete. Deti tento stres nesmú pociťovať a tak je jeho terčom učiteľ.
    Deti sa takto učia aktívnemu počúvaniu a rešpektovaniu iných. Lepšie než hociktoré cviká na etike.

  2. barbora says:

    Veď to je predsa dávno známe. A ako dávno. V antike Demokritos, Quintilianus, potom aj Komenský nie raz prízvukoval dôležitosť žiackeho prejavu. Ale to bolo fakt dávno, ešte nemal vedecké, didaktické skúsenosti. To až humanisti – Maslow, Rogers a spol. – tí pritiahli oficiálne, vedecky pozornosť na žiaka a majú aj zopár škôl, asmozrejme v USA sa stratia v dave, ale sú. A u nás sa o nich ani len neučí v záľahe historiograficky učenej didaktike a psychoógii. A to pritom celkom jasne hovorili o tom, ako, čo, kedy. Učiteľ ako facilitátor – to je kľúčový pojem. Ešte aj obľúbení konštruktivisti hovoria vlastne to isté – učiteľ má byť súbežníkom a pomáhajúcim spoluúčastníkom objavovania poznatku…

    Ale ako dať (najmä budúcim) učiteľom možnosť osvojiť si takýto prístup, keď na všetkých stupňoch vzdelania sa do nich len hustia informácie zvonka? Keď prístup “ja viem, ako to má byť, ja vám to poviem a vy to musíte vedieť takisto” je presne tým výhradným prístupom k učeniu a vyučovaniu? Keď celá tzv. Planéta vedomostí je urobená presne pre takýchto učiteľov, lebo lenona vie presne, čo, ako a kedy?

    Pripustiť, že deti sú schopné naučiť sa niečo aj bez toho, aby im to učiteľ povedal, pripustiť, že môžu vedieť viac než učiteľ, pripustiť, že sa môže aj učitľe mýliť – to je ten problém.

    a nemá s peniazmi nič spoločného.

Leave a Reply