Skip to content
 

Emócie a škola

Emócie sú hnacím motorom nášho života. Má a potrebuje ich každý. Aj zdanlivo chladného vedca, ktorý je navonok zameraný iba na svoju vedu, poháňajú zvedavosť, vzrušenie, radosť z objavu, ctižiadostivosť, túžba byť prvým, byť najlepším… Líšime sa od seba iba tým, kto ich ako dáva najavo, kto ich ako dokáže mať „pod kontrolou“, resp. kto im prisudzuje akú váhu pri smerovaní svojho života. Preto by emócie mali byť významne prítomné aj v škole.

Mám však pocit, že naše školy sú (česť výnimkám) emocionálne dosť vyprázdneným prostredím. Všetko sa sústreďuje na učivo, poznávacie procesy, disciplínu… Môj priateľ Ondřej Šteffl vo svojej prednáške na pražskom podujatí TEDx múdro poznamenal, že škola budúcnosti bude musieť omnoho viac pracovať s emóciami. V dnešnom svete zahltenom informáciami, podnetmi, ponukami a možnosťami majú šancu na úspech iba také projekty, ktoré dokážu vyvolať u ľudí emócie. Okolo ostatných prechádzame bez povšimnutia…

Navrhujem vám malé cvičenie. Skôr, než budete čítať ďalej, urobte si malú inventúru emócií, ktoré sa, podľa vášho názoru, vyskytujú v našich školách (ak učíte, tak v tej vašej). Rozdeľte ich do štyroch skupín: učitelia – pozitívne emócie, učitelia – negatívne emócie, žiaci – pozitívne emócie, žiaci – negatívne emócie. Ale buďte úprimní: uvádzajte iba emócie, o ktorých ste presvedčení, že sa skutočne vyskytujú, nie také, ktoré by ste v škole radi videli. Neprisudzujte teda žiakom „zvedavosť“ či „túžbu po poznaní“, ak žiadneho takého žiaka vo svojom okolí nepoznáte.

Nechcem sa pasovať do roly hovorcu žiakov (na to už nemám vek), ale odhadujem, že keby sme toto cvičenie zadali žiakom našich škôl, kolónka „žiaci – negatívne emócie“ by bola plná až po okraj. Predpokladám, že by sa tam našli emócie ako nuda, pocit zabíjania času, pocit dirigovania (zo strany učiteľov), nepríjemný tlak na výkon, pocit menejcennosti, strach zo známky, strach zo zlyhania, strach z reakcie rodičov, strach z agresívnych spolužiakov (zo šikany), pocit znemožnenej sebarealizácie, pocit, že musím celé dni sedieť, hoci by som sa chcel (a potreboval) viac hýbať, pocit neútulného, neosobného prostredia, pocit osamotenia (nezáujmu okolia o moje skutočné problémy)…

Neviem, aké pozitívne emócie by uvádzali dnešní žiaci. Chcem optimisticky dúfať, že nejaké by sa našli a že by sa netýkali iba prestávok a spolužiakov. Ale myslím si (v súlade s Ondřejom Štefflom), že ak chce škola dobre fungovať a plniť svoje vznešené ciele (rozumej vzdelávať a vychovávať), mala by sa programovo usilovať, aby bola emocionálne bohatým prostredím, pričom by, samozrejme, mali prevládať príjemné emócie. Ktoré? Z pohľadu žiakov napríklad záujem, zvedavosť, napäté očakávanie, pocit sebarealizácie, radosť z objavu, z toho, že som na niečo sám prišiel, že niečomu rozumiem, že som niečo zvládol, že sa v niečom vyznám, radosť, že som v niečom lepší ako iní, že som bol pochválený, radosť, že som niekomu inému urobil radosť, že som niekomu s niečím pomohol, že som učiteľmi a spolužiakmi akceptovaný…

Možno to mnohým učiteľom bude pripadať ako utópia a budú argumentovať, že s dnešnými mladými ľuďmi sa to určite nedá dosiahnuť. Súhlasím s nimi za predpokladu, že škola bude naďalej vyzerať a fungovať tak, ako vyzerá a funguje. Ale nesúhlasím v prípade, ak pripustím aj celkom iné modely vzdelávania. Momentálne však nejde o to, či ich pripustím ja, ale či ich pripustí štát.

Vladimír Burjan

3 Comments

  1. Beata Šenkárová k tomuto článku na Facebooku napísala:

    “Pekný článok vystihujúci emócie na školách. Mám negatívnu skúsenosť. Učím v triede, kde žiaci majú radosť, keď si ubližujú, nadávajú si. Je to strašný pocit, keď pri poriadnom bucháte, škrtení, kopancoch a pod. povedia ” len sa hráme”. Ešte som sa nestretla so žiakmi, ako sú v tejto triede. Ako piataci povedali, že do školy chodia aby rodičia kôli zákonom neboli trestaní. Na svojich hodinách matematiky som sa pokúsila o projektové vyučovanie, využiť rôzne nové metódy, riešiť každodenné problémy, no žial záujem o poznanie som vzbudila iba tak v 20% žiakov triedy. Pri rozhovoroch s touto časťou triedy mi povedali, ako neskutočne trpia v tejto skupine.”

  2. Roman Baranovič k tomuto článku na Facebooku napísal:

    “Mne k tomu napada jedno a sice, ze je fakt, ze prist do triedy tretiakov na strednej skole a skusit nieco take ako popisuje vlado, tak ano, asi sa to stretne s velkym nepochopenim. ten tretiak uz ma za sebou 12 rokov skoly, ktora bola nejaka a ktora ho dostala do takeho stavu a vnimania skoly, ako je dnes realita. keby ale deti od prveho rocnika zazivali inu skolu, verim tomu, ze aj ten tretiak na strednej by reagoval inak. je to ale dalsia s hypotez, ktora sa neda otestovat inak, ako ze sa do toho pustime. je to mozno riskantne, ale dnes uz vieme, ze ked sa do toho nepustime, tak vysledky pozname.”

  3. Viera Blahová says:

    Asi sú zástancovia prístupu, že treba ísť na deti kognitívne a sú zástancovia prístupu, že treba ísť na deti psychologicky. Ja som za kognitívny prístup, ale je možné, že mám veľmi málo poznatkov z psychológie, a preto si na to netrúfam.
    V každom prípade, keď som bola na návšteve v Nórsku a zástupkyňa jednej navštívenej školy nám dávala uvítaciu reč, tak povedala, že motto ich školy, ale vlastne, že je to celoštátny prístup, je, aby “dieťa bolo v škole šťastné”. V tom momente som skoro spadla zo stoličky a nebola schopná takých 5=10 minút počúvať, tak ma to zasiahlo. Hlavne som sa zamyslela, že koho to tak na Slovensku zaujíma, aby dieťa bolo v škole šťastné. Možno mňa ako rodiča to zaujíma.
    Myslím, že to čo píšeš v článku nie je názor mnohých rodičov. Mnohí rodičia úprimne veria, že tie deti sú v dobrých rukách, že dostávajú správne úlohy, že dostávajú spravodlivé známky a správne napomenutia.
    Len ja sa zamýšľam, aká je to informácia pre mňa, keď mi dcéra z dvoch maturitných predmetov dostala inú známku na polroku, inú na konci roka a inú na maturitnom vysvedčení. (Vysvetlenie je skutočne jednoduché, dcéra sa vzdelávala sama doma – mala individuálny plán a chodila na komisionálne skúšky, vždy ju skúšala iná skúšobná komisia…).
    Akú si z toho však odnesie do života skúsenosť? Neučiť sa pre známky, ale pre vedomosti… Na to tie deti ešte nie sú dosť zrelé.
    Staršia dcéra sa urazila, keď jej vyučujúci povedal, že jej nemôže dať dobrú známku z predmetu, keď nedodržala termín. Vlastne, že nezáleží ako to dobre spraví, dôležitý je termín. Termín nedodržala, lebo mala schválený individuálny učebný plán, z ktorého vyplývali iné termíny, ako mali ostatní:) Lenže to by znamenalo pre vyučujúceho individuálny prístup, na ktorý nebol pripravený.
    Nevieme fungovať v štandardných situáciách, čo potom v neštandardných.
    Ešte, že máme tie naše súťaže, kde tie naše deti a učitelia preukazujú úžasné výsledky a úžasnú zanietenosť. Učitelia chytia emócie a prenesú ich na deti. Vieš, že Nóri sami seba považujú za šťastných? Toľko im to v tej škole tlačia do hlavy, až tomu uveria…

Leave a Reply to Viera Blahová