Skip to content
 

Nebojme sa slova “neviem”

Ježiš svojim učeníkom kázal: „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie, lebo čo je nad to, je od zlého.“ (Mt 5-37). Ja sa napriek tomu prihováram za to, aby učitelia občas svojim žiakom povedali aj „neviem“. Vidím pre to prinajmenšom dva dôvody. Každý sa viaže k inému druhu „neviem“.

1. „Neviem“ vyplývajúce zo zložitosti nášho sveta
Kadekto sa nám dnes snaží vsugerovať, že odpovedať na niečiu otázku „neviem“ je prejavom nekompetentnosti, nerozhodnosti, oslabením autority. Najmä od politika sa očakáva, že na akúkoľvek otázku novinárov položenú kdekoľvek a v akejkoľvek situácii pohotovo zo seba vychrlí jasnú, fundovanú a jednoznačnú odpoveď. Ak tak neurobí, hneď je z toho „odmietol sa vyjadriť“ s patričným negatívnym podtónom.

Nepodliehajme tomuto zjednodušenému videniu sveta. Vnímajme odpoveď „neviem“ skôr ako prejav úprimnosti a autentickosti, ako odmietnutie predstieranej dokonalosti. Na mnohé otázky predsa neexistujú stručné a jednoznačné odpovede, aj keď nás médiá denne presviedčajú o opaku. „Neviem“ môže byť vyjadrením (rozumného) životného postoja, že k istým veciam je správne sa vyjadrovať až po dôkladnejšom uvážení a získaní viac informácií. Je to skôr prejav sily než slabosti a môže odrážať múdrosť, nie nevedomosť.

2. „Neviem“ vyplývajúce z toho, že nie sme chodiace encyklopédie
Viete, ktorý africký štát má najmenšiu rozlohu? Ja neviem. (Ale viem, ako by som to do dvoch minút zistil.)
Učiteľ je človek ako každý iný – nemôže všetko sypať z rukáva. Je preto viac než isté, že skôr či neskôr mu žiaci na hodine položia aj otázky, na ktoré nebude vedieť odpovedať. V podobnej situácii je asi najrozumnejšie: 1) pochváliť otázku, 2) priznať, že „neviem“, 3) opýtať sa, či niekto v triede pozná odpoveď, 4) sľúbiť žiakom, že skúsim zistiť, ako to je a nabudúce im poviem, 5) bezpodmienečne dodržať bod 4.

Niektoré žiacke otázky vedia byť celkom hlboké a stáva sa, že odpoveď nepozná nielen učiteľ, ale zatiaľ ani príslušná veda (fyzika, chémia, biológia…). Také situácie sú veľmi cenné a je dobré ich so žiakmi patrične rozobrať. Bez nich by si totiž žiaci mohli zo školy odnášať mylný dojem, že v jednotlivých vedných disciplínach je už všetko objavené, a teda nemá veľký zmysel sa im profesionálne venovať. A to by sme hádam nechceli.

Otázkou zostáva, koľko tých „neviem“ je ešte únosných, aby nevznikol dojem, že učiteľ chodil „poza fakultu“. Ak sa mám priznať, neviem…

Vladimír Burjan

8 Comments

  1. Áno, takéto vnímanie slovka “neviem” na Slovensku dosť chýba. Viac krát som rozmýšľal, čím to môže byť. Až nedávno som si uvedomil, že filmy socialistickej propagandy zobrazovali všetko a všetkých dokonale. Každý dospelák sa choval úplne správne a keď nie, tak ho prevychovali tak, aby sa správal úplne správne. Proste nič negatívne nebolo ukázané – všetko bolo dokonalé. Alebo to nebolo len vtedy?

    • Michal Copko says:

      To nie je o filmoch socialistickej propagandy. Rovnako tu máme aj kapitalistickú propagandu. Či je to nezničiteľný ruský vojak alebo nezničiteľný John Rambo, vždy je to o nereálnom pohľade na svet. Nezhadzujme teda všetko na socializmus. Stačí si zapnúť večer telku a tam na každom jednom kanáli vidíte, že ak nie ste chudý, pekný, bohatý tak ste nič – filmy a seriály. Potom príde reklama kde vám hovoria, že vaše vlasy sú zlé, vaše telo je zlé, vaše auto je zlé, že ste zlý vy. Nemôžme sa diviť, že spoločnosť sa správa tak ako to chcú médiá <- vláda <- EÚ <- ľudia, ktorí stoja za priemyslom.

  2. Karaszova says:

    Povedať neviem môže byť ťažšie. Pre mňa je však oveľa ťažšie pamätať si, ktorí ľudia v mojom okolí to nevedia a na otázku prosto dačo povedia. Časom sa naučím, že len tárajú a ich odpovede nemám počúvať, alebo aspoň si ich preverovať. Keby aspoň povedali ” myslím, že táto budova bola postavená v roku … “, “podľa môjho názoru je to …” a podobne. Takto sa niečo dozviem aj nedozviem, ale aspoň viem, že informácia je neistá a treba ju spresniť, overiť. Ja to žiakom hovorím. Aj keď sa pomýlim, tak sa priznám. Nie je to príjemné, ale stane sa, som len človek.

  3. Vlado (Prikazsky) says:

    Ad 1. Ucil som kratku dobu na strednej skole (zdravotnickej), na niekolkych lekarskych fakultach (teda dvoch, ked si dobre pamatam), na doskolovacom ustave pre lekarov, na Juhoceskej Zdravotne socialnej fakulte aj na viacerych kurzoch s medzinarodnou ucastou. Na kazdej z tychto urovni bol moment, kedy som musel povedat “neviem”. A nebolo mi vsetko jedno, ale keby som to nepovedal a “mlzil” by som, rychlo by som bol za blbca. Vcera som vopraval s jednou profesorkou epidemiologie, vraj studenti si fotia testy a uz uic nic neprekvapi. A tu sa dostavame k momentu, ze sirenie informacii – to je skutocna epidemia, aka asi nebude prekonana – si vyzaduje zmenu v pristupe k vzdelavaniu. Lebo cas venovany vzdelavaniu inych chyba vo vzdelavani nas samych. A tak v tom musime najs balanc. Asi o uceni rybarenia daco bude 🙂

    Ad 2.
    Napada ma tiez.. mam dve (tri… x ) moznosti a su dobre. Ktoru z nich si vybrat? Neviem. Ale ked si vyberiem, musim brat za to zodpovednost.
    Majte sa!

  4. Martin Figura says:

    Výborný článok, tejto otázke sa venuje vo svojej knihe Black Swan aj môj obľúbený autor Nassim. N. Taleb a rovnako jej prikladá veľkú dôležitosť.

  5. alenasu says:

    Som Vám vďačná za tento článok, je pre mňa potrebným povzbudením. Ja hovorievam svojim žiakom neviem, taktiež som ochotná kvôli nim hľadať odpoveď a pozývam ich k spoločnému hľadaniu. Vždy ma teší ak sa im to podarí skôr ako mne (myslím, že ich to teší ešte viac).

Leave a Reply