Skip to content
 

Školské vzdelávacie programy – krok správnym smerom

Jedným z najvýznamnejších pozitívnych prvkov reformy je nepochybne fakt, že sa štát (konečne!) oficiálne vzdal aspoň časti svojho monopolu na určovanie obsahu vzdelávania. Taký monopol by bol nežiaduci aj v prípade, keby štátom diktovaný obsah bol rozumný. O to viac je centrálne kurikulum škodlivé v prípade, keď vykazuje celý rad nedostatkov.

Moju mladšiu dcéru svojho času oboznamovali na chémii s prierezom vysokou pecou. Keby som sa bol vtedy ako rodič išiel pani učiteľky opýtať, aký to má zmysel, bola by mi mohla odpovedať „Ja s tým nič nenarobím, je to v osnovách.” Tajne dúfam, že kým mi dorastú vnúčatá, prierez žiadnou pecou už vo vzdelávacích programoch nebude. A ak by náhodou bol, určite sa pôjdem opýtať na dôvody. Potom už totiž diskusia s učiteľom – autorom kurikula – aspoň bude mať zmysel. Pred rokmi by ho nemala...

Z pohľadu škôl prinášajú školské vzdelávacie programy (ŠkVP) viaceré výhody: možnosť výraznejšie profilovať školu a odlíšiť ju od ostatných, možnosť prispôsobiť obsah vzdelávania lokálnym a regionálnym špecifikám či personálnemu obsadeniu školy, ako aj možnosť prispôsobiť náročnosť vzdelávania reálnym schopnostiam žiakov. (Nenahovárajme si, že napr. vo všet­kých gymnáziách sú žiaci s rovnakým študijným potenciálom.)

Aj z pohľadu učiteľov je zavedenie ŠkVP dobrou správou. Dáva im možnosť spolurozhodovať o tom, čo učia. Umožňuje im prispôsobiť obsah vzdelávania svojim predstavám, záujmom, preferenciám. Zvyšuje šancu, že učiteľ dokáže žiakom objasniť zmysel učiva (minimálne toho, ktoré sám pridal do vzdelávacieho programu). No a v neposlednom rade je ŠkVP dobrým dôvodom, aby si učitelia opäť položili niektoré základné otázky o svojej profesii (Čo by malo byť zmyslom vzde­lávania? Aké sú hlavné ciele našej školy? Čo je dôležité žiakov na­učiť?)

Pre objektívnosť treba priznať, že ŠkVP prinášajú pre učiteľov aj niektoré negatíva, pričom teraz nemám na mysli tie, ktorým bolo možné lepšou prípravou reformy predísť. Spolurozhodovanie o obsahu vzdelávania nevyhnutne so sebou prináša aj väčšiu zodpovednosť voči žiakom, rodičom, zamestnávateľom. Tí všet­ci majú právo pýtať sa na účel jednotlivých tém. A učiteľ, ktorý ich do ŠkVP zaradil, musí byť pripravený argumentovať.

Je tu však ešte jedna nepopulárna skutočnosť, s ktorou sa učitelia budú musieť postupne vyrovnať: ŠkVP znamenajú viac práce. A to nielen na začiatku, v čase ich tvorby, ale aj následne, pri každodennom učení. Štátne učebnice totiž môžu (celkom logicky) pokrývať iba štátne kurikulum. Ku všetkému obsahu, ktorý škola pridá v rámci svojho ŠkVP, si budú učitelia musieť odteraz sami tvoriť (kupovať, vymieňať…) všetky potrebné učebné materiály. Časy, kedy učebnice viacmenej detailne kopírovali celé kurikulum „hodinu po hodine”, sú nenávratne preč. Byť učiteľom bude odteraz znamenať niečo iné ako doposiaľ. To si však musia uvedomiť nielen učitelia, ale aj tí, ktorí rozhodujú o financovaní školstva. Školy budú potrebovať oveľa viac peňazí na knihy, kopírky, internet, software. A nielen to:  každý sluš­ný zamestnávateľ svojim zamestnancom za viac práce aj viac platí.

Vladimír Burjan
(DOBRÁ ŠKOLA, apríl 2010)

Leave a Reply