Pri pohľade na podobné fotografie máme pocit, že musia byť z veľmi dávnej doby. Táto je v skutočnosti stará iba asi 100 rokov, čo z historického hľadiska vôbec nie je tak veľa. A hoci nám už dnes samotná myšlienka detskej práce pripadá zavrhnutia hodná, ešte v roku 1860 pracovala v Británii polovica detí vo veku od 5 do 15 rokov, a to vo veľmi zlých podmienkach. Úplný zákaz zamestnávať deti do 13 rokov tam bol prijatý až v roku 1933 (!).
Skúsme sa však na chvíľu pozrieť na tú snímku trochu inými očami. Predovšetkým nám pripomína, že dlhé detstvo, ktoré zažívajú dnešné deti, je umelým konštruktom vytvoreným (pomerne nedávno) našou modernou civilizáciou. Predtým celé stáročia deti vyrastali a dospievali takpovediac „popri” dospelých, absolvovali s nimi takmer všetky bežné činnosti (vrátane pracovných) a boli do nich postupne od malička zapájané, pričom bola zohľadňovaná ich menšia sila, výdrž či mentálne schopnosti. Deti tak boli od útleho veku zapájané do autentických životných situácií a činností a všetko, čo potrebovali, sa učili takpovediac „za pochodu”, presne vtedy, keď to potrebovali. (Dnešní manažéri túto metódu dobre poznajú - v logistike sa uplatňuje pod názvom „just in time”).
Naša dnešná filozofia je celkom iná: máme pocit, že dieťa ešte nič o svete a o živote nevie, ničomu nerozumie, nič nedokáže, nič zmysluplné nemôže robiť a musí preto absolvovať mnohoročnú povinnú „prípravu na život“ v škole. 12-ročným deťom, ktoré sa kedysi dokázali pohodlne orientovať v labyrinte textilnej manufaktúry a obsluhovať pomerne zložité stroje, dnes pomaly nedovolíme zastrúhať si ceruzku, aby si neublížili. František Jozef I. nastúpil na trón ako 18-ročný a začal aktívne riadiť štát s 50 miliónmi obyvateľov. Naši študenti v tomto veku dopĺňajú do viet vynechané predložky. Niet divu, že máme často problém motivovať ich, aby tieto umelé činnosti, tento „trenažér” brali vážne. Mnohí žiaci v samoúčelných školských cvičeniach postrádajú zmysel a súvis so skutočným životom. Odtiaľ je už iba krôčik k tomu, aby sa škola pre nich stala utrpením. Ako múdro konštatuje Antoine de Saint-Exupéry v jednej zo svojich kníh: „Galeje nie sú tam, kde sa kope krompáčom. Galeje sú tam, kde údery krompáča nemajú zmysel, kde nespájajú toho, kto kope, so spoločenstvom ľudí.”
V minulosti to deti rozhodne nemali ľahké. Dospelí ich (obrazne povedané) hádzali bez prípravy do hlbokej vody. Väčšina detí sa rýchlo naučila plávať, niektoré sa, žiaľ, utopili. Náš dnešný postup je celkom opačný – sme presvedčení, že nemôžeme deti pustiť ani do plytkej vody skôr, než sa naučia dobre plávať, inak by sa mohli utopiť. Len akosi ignorujeme fakt, že na suchu sa plávanie učí len veľmi ťažko, neefektívne a navyše je to hrozná nuda.
Vladimír BURJAN
(vyšlo v DOBREJ ŠKOLE č. 9)
Kto nemal možnosť vypočuť si naživo niektorú z mojich nedávnych prednášok v Leviciach, Ružomberku, Poprade, Banskej Bystrici, Trenčianskych Tepliciach, Bratislave, Zvolene či Novom Meste nad Váhom, môže využiť niektorú z nasledujúcich príležitostí:
